Založ si blog

Ona

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón.
Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila.
Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť moja dcéra? Vrieskala som, nadávala, rozplakala som sa.
Jediné miesto kde by mohla byť, jediné miesto ktoré ma hneď napadlo, bolo tam pri tom starom dome. Utekala som tam vo svojich lodičkách, ako len najrýchlejšie som vedela. Na prvej križovatke, teda v strede tej križovatky, keď mali chodci červenú, som ich vyzula a utekala som ďalej. Plakala som a utekala. Slzy mi stekali po lícach, ledva som lapala po dychu v pľúcach ma pichalo, ale ja som len utekala a utekala. Do kopca, pod les k tomu starému domu. Neviem čo tam bolo v tom dome, alebo kto tam žil v tom dome, ale už keď bola Mia malinké bábätko, nech akokoľvek plakala, nech s ňou bolo akokoľvek zle, tam pri tom dome sa vždy ukľudnila, tam pri tom dome vždy prestala plakať, usmievala sa, chutilo jej jesť. Nebývali sme odtiaľ ďaleko a zopár krát sa stalo, keď už bola väčšia, že tam sama z domu odišla. Sedela tam na rohu, na múriku starého plotu pod veľkým košatým orgovánom.
Musela som sa zastaviť, už som nevládala utekať, bolelo ma v pľúcach, pichalo ma v boku, oprela som sa jednou rukou o strom, neviem koľko krát som sa nadýchla, ale rozbehla som sa ďalej. Už som nebola ďaleko, už len hore touto ulicou, na konci zahnúť doľava a som tam. Keď som dosiahla koniec ulice, roh, bod, miesto odkiaľ som ju už mohla vidieť, či tam je alebo nie je, spomalila som, prestala som utekať. Spravila som krok, uvidela som policajné auto, veľa ľudí, stála tam, uvidela som ju. Z hrdla sa mi vydral výkrik, Mia, Mia, rozbehla som z posledných síl a kričala som. Keď som ju objala už som cez slzy ani nevidela. To bola úľava, držať ju v náručí. Aj Mia sa rozplakala a cez plač mi hovorí, aby som povedala tým ľuďom ktorí pracujú v tom dome, aby prestali kopať v záhrade vedľa toho starého orgovánu, lebo jej ublížia.
„A komu ublížia?“
„No jej. Ona tam jej, povedz im aby tam nekopali.“
„Ale kto ona?“
„No ona. Ona je tam,“ a ukázala rukou smerom ku koreňom stromu.
Objímala som Miu a všetci robotníci, policajti a ľudia z ulice tam stáli okolo nás.
„Slečna,“ zohol sa k nám jeden robotník v prilbe, „a ty vieš kde je,“ odmlčal sa, „kde je ona? Vedela by si ju nájsť?“
Mia bez slova prikývla.
Ponúkol jej ruku, „tak poď, poď mi ju ukázať.“
Mia ho chytila za ruku a išli do záhrady k tomu orgovánu. Vedľa stromu stál bager, už tam bola vykopaná jama.
„Tam,“ Mia zastala a ukázala rukou ku koreňom do tej vykopanej jamy. Robotník zobral do ruky lopatu, „ja neviem kde je, ja ju nevidím, ale keď mi povieš kde mám kopať, tak ju spolu vykopáme.“
„Áno,“ zvolala Mia celá natešená, „tu kopaj, ale opatrne aby si jej neublížil.“
Stála som tam, vlastne stáli sme tam všetci, ticho, úplne ticho, bez jediného slova a pozorovali tých dvoch. Vôbec, ale vôbec som nechápala túto situáciu, pripadala mi komická, Mia ukazovala kde má robotník kopať a on kopal lopatou pomedzi tie korene presne podľa jej inštrukcií.
„Vidím ju, vidím ju,“ Mia zrazu vykríkla a skočila k robotníkovi do jamy. Holými rukami sa začala hrabať v zemi pomedzi korene. „Tu je, tu si,“ otočila sa ku mne a v rukách držala kus hliny, alebo od hliny špinavý kameň. Podišla ku mne, natiahla ku mne ruky, „vidíš? Tu je.“ Bola šťastná, usmievala sa, na lícach mala jamky. Zohla som sa k nej, zobrala som jej ruky do svojich, „vidím,“ zašepkala som, do očí sa mi opäť tlačili slzy. Objala som ju. „Pozóóór,“ zvolala Mia, „netlač ma tak, môžeš jej ublížiť.“
„Prepáč,“
„Nemusíš sa ospravedlňovať, nechcela si jej ublížiť.“
Utrela som si slzy a dala som jej pusu na nos.
„Poďte pani,“ povedal jeden policajt, „odvezieme vás domov.“
„Ale mi nejdeme domov mami.“ Povedala Mia a pozerala na mňa veľkými očami.
„A kam ideme,“ spýtala som sa s otázkou v očiach.
„Do lesa. Ja si ju predsa nemôžem nechať, ona nie je moja, ona by zomrela keby som si ju nechala.“
„Ale,“ snažila som sa oponovať.
„Mami,“ Mia sa na mňa pozrela tými jej detsky nevinnými očami, „prosím.“
Až ma pichlo pri srdci, „poď,“ povedala som a podala som jej ruku. Vykročili sme do lesa, čo bolo len cez cestu a všetci, robotníci, policajti a aj ľudia z ulice nás nasledovali.
Nešli sme hlboko do lesa, slnko ešte stále presvitalo cez koruny stromov, keď Mia zastala.
„Mami pozri,“ v jednej ruke držala tu hlinu alebo kameň alebo čo to bolo, druhou to ešte pohladila, ofúkla, chytila to oboch rúk a vyhodila do vzduchu.
Smiala sa.
Neviem čo to bolo, neviem čo sa stalo ale nespadlo to na zem. Stratilo sa to, zmizlo to. Nechápavo som pozerala okolo seba, keď som v tom pocítila na tvári závan čerstvého vetra. Bol to taký zvláštny pocit, že som až musela zatvoriť oči. Zhlboka som sa nadýchla. Vôňa. Tá vôňa, nikdy v živote som necítila niečo také. Nepoznala som tú vôňu, neviem odkiaľ sa zobrala, ale bola omamujúca.
Pocítila som chlad na tvári. Otvorila som oči a pršalo. Teda nepršalo, lebo obloha bola modrá a slnko stále svietilo, ale drobné kvapky vody poletovali vzduchom, akoby ani neexistovala gravitácia. Slnko s kvapkami vody vytvárali  farebné variácie dúhy medzi stromami. Stála som tam v nemom úžase a pozorovala som tu hru farieb, vdychovala opojnú vôňu ktorú som nepoznala a všetok stres, strach obavy sa razom pominuli. Otočila som sa k robotníkom, policajtom a ľuďom z ulice a všetci, každý jeden stál pri nejakom strome a objímal ho.
Natiahla som ruku k stromu a dotkla som sa ho. Cez prsty do mňa vnikla jeho sila, energia, vibrácie, to bolo niečo také silné, nezvyčajne. Orgazmus? Nie, to nebol orgazmus, to bolo niečo iné, nepoznané a v kombinácii s tou opojnou vôňou a hrou farieb, výnimočné. Dotkla som sa toho stromu aj  druhou rukou, objala som ho. Nastalo ticho. Úplne ticho, len ja a strom. Oprela som si hlavu, čelo o strom, počula som tĺcť srdce. Cítila som ten tlkot na čele, v rukách, na bruchu, v každej časti môjho tela, ktorou som sa dotýkala toho stromu.
„Mami,“ Mia na mňa zavolala.
Pozrela som sa tým smerom. Sedela na zemi, opretá o strom, ufúľaná a špinavá, usmievala sa, tou špinavou rukou si utrela nos, že jej až čmuha zostala na líci.
Aj ja som sa usmiala.
„Mami? Ľúbim ťa.“

Cestopis: Zimbabwe

08.04.2014

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval, ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

Gorila

12.02.2012

Nádherné slnečné ráno rozhodlo o tom, že si to Kamil s Ivanom namiesto do školy zamierili ku rieke, tam si spokojne pofajčievali a svorne nadávali na školu, rodičov, život a nedostatok peňazí. viac »

vretenica, had

Horskí záchranári v Malej Fatre pomáhali chlapcovi, ktorého uštipol had

22.07.2018 17:20

Po stretnutí rodiny so záchranármi poskytli šesťročnému chlapcovi neodkladnú zdravotnú starostlivosť.

zemetrasenie v Iráne

Zemetrasenie v Iráne so silou 5,9 stupňa zranilo skoro 130 ľudí

22.07.2018 16:58

Irán je často dejiskom ničivých zemetrasení. Vlani v novembri jedno z nich zasiahlo mestá a dediny v Kermánšáhu a pripravilo o život na 620 ľudí.

Pamätník Poprad

Bude pietny akt v Poprade verejnou hanbou?

22.07.2018 16:00

Pamätná tabuľa pripomínajúca smrť mladého muža pri vpáde vojsk varšavskej zmluvy v auguste 1968 je v dobrom stave, to však neplatí o múre pod ňou.

salvini

Ukrajina oficiálne protestovala voči výrokom Salviniho o anexii Krymu

22.07.2018 15:32

Taliansky minister vnútra uviedol, že označovať plebiscit na Kryme za falošný je len uhol pohľadu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 47773x
Priemerná čítanosť článkov: 1541x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy