Založ si blog

Cestopis: Zimbabwe

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval,  ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s inou mentalitou, kultúrou, jednoducho iný svet ako ten náš. Nádherná krajina, úchvatná príroda, dobrosrdeční a prajní ľudia, takto na mňa zapôsobila Zimbabwe

Dostal som pozvanie na večierok, ktorý poriadal jeden významný  a vplyvný pán a kde boli prítomní skoro všetci členovia vlády. Vzbudilo to u nich veľká záujem, keď sa dozvedeli že som zo Slovenska, vraj či by som im nepomohol trošku zlepšiť imidž vo svete a hlavne v Európe. Mohol by som s nimi, teda ako s členmi vlády, urobiť rozhovor a pretlačiť to do novín. Súhlasil som a ráno ma čakali všetci ministri v oválnej pracovni.
„Tak o čom sa budeme rozprávať?“ minister školstva doslova vykríkol od netrpezlivosti.
„Mne bude úplne stačiť, keď mi poviete čo vám vyčítajú vaši oponenti a ľudia.“
Zamračil sa, „no to bude veľmi krátky rozhovor, lebo po pravde ani nie je moc čo vyčítať, všetko ide ako má, žiaci a študenti študujú, dosahujú výsledky, ktoré sa prenášajú ďalej do spoločnosti, takže skutočne nie je čo vyčítať. Nejaké nedostatky sa samozrejme nájdu, ale pracujeme na ich odstránení. Čo ale nedokážeme odstrániť a napraviť je ľudská hlúposť a závisť. Tak napríklad, pokazilo sa nám auto s ktorým chodila asistentka nakupovať vodu, lebo piť sa musí všakže, tak nebudeme kupovať hneď nové, to dá rozum, nie?. To staré sme si dali opraviť a na tú dobu sme si prenajali auto od jedného známeho, dal nám naozaj super cenu. A čo sa stalo? Namiesto toho aby ľudia prišli a potriasli mi pravicou, že dobre ste to vymysleli pán minister, dobre, takto sa to má, neminuli ste na nové auto, tak oni hneď vraj to bolo drahé a zbytočné vyhadzovanie peňazí a neviem čo ešte. Viete, niekedy mi je normálne do plaču.  Alebo toto. Podporili sme jednu školu aranžérov kvetín, pripravovali sa na súťaž tak sme im tam poslali nejaké kvety, aby mali s čím trénovať. To bolo zase rečí, že za pár kvetiniek sme zaplatili toľko peňazí, ale veď uznajte sám, aj hlupák by dokázal spraviť krásnu kyticu, keby mal na výber z množstva kvetov a ozdôb, ale spraviť krásnu kyticu z mála, to už chce talent a my ich vlastne takýmto spôsobom k tomu motivujeme. Ale opäť sme my tí zlí.“
„To poznám,“ povedala jediná žena vo vláde, ministerka zdravotníctva, „jedna, musím povedať doktorka, ináč by som sa neslušne vyjadrovala  vykvákala pred novinármi že vraj niekto zasahoval do karty pacienta a že tam niečo vymazal.  Tak som to dala prešetriť a čo? Nič. Nikto nič nevymazával, pretože taký pacient ani neexistuje. Tak sme ju preradili tam, kde nemá prístup k pacientom a hneď sa do nás média opreli, že ju trestáme, vraj je to hrdinka. Aká hrdinka, stará baba je to, ide na ňu starecká demencia tak sa jej niečo prisnilo.“
„Ja už pred novinárov radšej ani nechodím,“  posťažoval sa minister dopravy, „nič iné nepočúvam, len že staviame draho, ale ja si nemôžem dovoliť riskovať a zveriť  nejakú stavbu niekomu len preto, lebo mi ponúkne najnižšiu cenu, mne ide v prvom rade o kvalitu a tú mi môžu dodať len naši overení dodavatelia. Že sú o niečo drahší? Veď kvalita predsa niečo stojí.“
„Je to banda zlodejov a odrbávačov,“ zobral si slovo minister financí, „ja by som dal každého živnostníka hneď ako si založí živnosť zavrieť na pol roka do basy. Preventívne.  Lebo všetci len kradnú. Čo sa my navymýšľame nových zákonov,  nariadení, smerníc, meníme programy do pokladníc a aj celé pokladnice, len aby nemohli kradnúť a aby sme na daniach vybrali čo najviac? A hneď plačú že  vraj ich zdierame. My ich zdierame?  Hlúposť. Keby nekradli, tak nemajú, ale oni majú, kde by inak brali na nové autá, domy, dovolenky? Ktorý vládny úradnik si môže dovoliť sedieť na zadku v zime tri mesiace a potom ešte v lete si ísť na dovolenku? Žiadny, ale taký murár, strechár, záhradník si to dovolia. Ako je to možné? No lebo kradnú a takým treba zobrať všetko, lebo ak majú čo len cent navyše tak už provokujú. Vraj si máme posvietiť na tých veľkých, lenže keď príde taký milionár do obchodíka, utratí euro a nedostane bloček no čo si pomyslí? Tak ja poctivo platím dane a tuto ľa daňový únik.   Nie tí veľkí sú problém, s tými sa my veľmi rýchlo dohodneme, ale tá háveď žebrácka, tfuj.“
„Moje slová, moje slová,“  rozhovoril sa minister vnútra, „čo sa týka môjho rezortu, ja som za to aby bolo všetko tajné. Naozaj nechápem k čomu je dobrá verejná diskusia. Čo to vlastne je tá verejná diskusia? To mi tu bude ktokoľvek z ľudí pindať čo ja mám a čo nie?  Toto nekupuj a toto áno, toto je drahé , toto nevýhodné, týchto policajtov odmeň, týchto potrestaj, pekne sa poďakuj, ospravedlň sa! Kto  som ja potom, nejaký poskok, alebo ich sluha? Ja som minister, ja som ten kto rozhoduje a nie oni! Tvrdú ruku na nich, tvrdú! Je to jedna banda  čo si mýli slobodu s anarchiou.“
„To sa musí riešiť, to sa musí riešiť toto, to nemôžeme nechať len tak, lebo nám to prerastie cez hlavy. U nás v súdnictve sa tým už vážne zaoberáme a pripravujeme opatrenia, aby akékoľvek zosmiešňovanie, robenie si žartov a nemiestnych vtipov na adresu vlády a ich zamestnancov bolo trestné. A tak isto aj kritika, čo je to vlastne to kritizovanie? Beriem argumenty, beriem konštruktívnu kritiku, ale zosmiešňovanie, karikatúry a len sprosté blá blá blá, to nie je kritika. To sa musí zastaviť, proti tomu sa musí ostro vystúpiť, kritikov lokalizovať, odsúdiť,  zavrieť a prevychovať. Arbeit macht frei!“ minister spravodlivosti sa usmial, „v škole sme mali nemeckého učiteľa, ešte si niečo pamätám.“
Otvorili sa dvere a krivkajúc ale zato rázne vstúpil do miestnosti premiér. Všetci vstali a ako na povel začali spievať, „sto rokov, sto rokov, nech žije nám, v plnom zdraví, sto rokov nech žije nám, nech žije nááááááám.“  Premiér kývol hlavou na pozdrav a všetci sa usadili.  Keď mu vysvetlili dôvod mojej prítomnosti, len uznanlivo kývol hlavou, nadvihol sa a podal mi ruku. V pracovni to zašumelo a môj sused minister školstva mi s neskrývanou radosťou v hlase pošepol, „to si vážte, to si vážte to sa nestáva často.“
„A čo vy pán premiér,“ spýtal som sa ho priamo, „čo vám vyčita opozícia alebo ľud? Aké máte vy chyby alebo nedostatky?“ V pracovni to opäť zašumelo a všetci hľadeli na premiéra. On siahol do vnútorného vrecka saka a vytiahol fľašu cocacoly. Odpil si, zaťal pery a sklonil hlavu.
„Bolí, ešte to stále bolí.“  A ťažko si vzdychol.
Môj sused minister školstva sa opäť ku mne nahol, „neviem či ste informovaný, ale mali sme tu voľby  a viete, pán…“ nedopovedal, lebo premiér treskol dlaňou po stole, „noha,“ pozrel sa na ministra školstva, „noha ma bolí!“ usŕkol si z coly, „viete čo mi to dalo práce, koľko energie som do toho vložil, aby tú bolesť nebolo na mne vidno, aby som chodil vzpriamene, aby som nekríval,  a ľudia to ocenili, ľudia videli a pochopili akú obetu som niesol na svojom chrbte. Ako Kristus kríž som to niesol na svojich bedrách a neprajníci do mňa kopali, potkýňali ma, ale ja som nepadol, ja som to všetko ustál a tak ma teraz tá noha bolí. Oj ako ma len bolí.“ A opäť sklonil hlavu.
Ministerka zdravotníctva sa rozplakala a cez slzy povedala, „to ste krásne povedali pán premiér, krásne, ako Kristus ste sa obetovali, nádherne prirovnanie.“ Premiér ani nezdvihol hlavu a natiahol ruku k ministerke zdravotníctva, ona ho chytila jednou rukou  a druhou si utierala nos do vreckovky.
Premiér sa vystrel, napil sa coly, „zameditujme si,“ povedal ticho. Všetci sa pochytali za ruky a zatvorili oči, „mm báháái, mm báháái,“ mrmlali zborovo. Po asi minúte sa premiér  z hlboka nadýchol, porozhliadol sa okolo, „ďakujem vám, pri vás vždy tak pookrejem. No a čo vy?“ pozrel sa mňa. „Ako by ste zhodnotili úroveň demokracie a korupcie v našej krajine v porovnaní s vašou krajinou?“
„Bez výhrady,“ odpovedal som hneď, „nevidím žiadny rozdiel medzi Slovenskom ako súčasťou EU a vašou krajinou.“
„Bravó, bravó,“ kričali ministri jeden cez druhého, premiér sedel vyškerený ako rozvarený zemiak,
„dobrá práca páni a dáma, naozaj, ďakujem vám. Pre takéto momenty sa oplatí prinášať tú obetu.“ Pozrel sa na mňa, „u prezidenta ste už boli? Ešte nie? A chcete?“ ukázal na dvere, „odveďte ho k prezidentovi.“
A tak som stál pred dverami do prezidentovej kancelárie. Stlačil som kľučku a vstúpil. Pozdravil som ale nikto mi neodpovedal. Podišiel som bližšie k obrovskému pracovnému stolu a začul som niekoho si pospevovať. Nahol som sa cez stôl a tam na stoličke sa knísala malá bábka, rozhadzovala rukami a točila hlavou zo strany na stranu.
„Pán prezident?“ spýtal  som sa.
Bábka sa zastavila, pozrela na mňa, zakývala mi na pozdrav a opäť sa začala knísať zo strany na stranu.
„Gašparko?“ spýtal som sa sám seba.
Za kreslom sa hýbal záves a nitky ktoré manipulovali, ťahali s prezidentskou bábkou  išli tým smerom. Posadil som sa a začal som mu klásť otázky. Namiesto odpovede sa len zasmial. Už som bol zúfalý, na čokoľvek som sa  spýtal len sa zasmial. V tom sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil trubač, zatrúbil a zvolal, „prestávka.“  Záves za kreslom sa prestal hýbať a prezidentská bábka sa prestala hýbať tiež. Bolo počuť len odfukovanie ako keď niekto spí. Trubač si priložil prst k ústam a ukázal na dvere. „Tak čo spokojný s rozhovorom?“ spýtal sa ma, keď zatvoril dvere.
„Ani nie, veď mi nič nepovedal, celý čas bol ticho.“
„Aj tak dobre, má povedať nejakú sprostosť, radšej nech je ticho.“ Podal mi ruku a vyprevadil ma von.

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval,  ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s inou mentalitou, kultúrou, jednoducho iný svet ako ten náš. Nádherná krajina, úchvatná príroda, dobrosrdeční a prajní ľudia, takto na mňa zapôsobila Zimbabwe.

Ona

01.08.2016

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón. Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila. Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

Gorila

12.02.2012

Nádherné slnečné ráno rozhodlo o tom, že si to Kamil s Ivanom namiesto do školy zamierili ku rieke, tam si spokojne pofajčievali a svorne nadávali na školu, rodičov, život a nedostatok peňazí. viac »

SNS? Janusek, Stefanov

Exministri Janušek a Štefanov dostali za nástenkový tender exemplárne tresty

18.10.2017 11:04

Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznal dvoch bývalých ministrov vinnými z machinácií pri miliardovom tendri. Uložil im za to dlhoročné tresty.

Volkswagen, karosáreň

Tri slovenské automobilky patria k najväčším v rámci regiónu

18.10.2017 11:00

Tri automobilky pôsobiace na Slovensku patria do top desiatky najväčších automobiliek strednej a východnej Európy.

Soraya Saenz de Santamaria

Španielsko Katalánsku: Konajte rozumne, inak môžeme pozastaviť autonómiu

18.10.2017 10:50

Rajoyov kabinet dal Barcelone ultimátum do štvrtka, aby sa vyjadrila, či po katalánskom referende vyhlásila nezávislosť regiónu.

cantat

Francúzsky časopis dal na obálku speváka odsúdeného za zabitie. Čelí kritike

18.10.2017 10:40

Bertrand Cantat v roku 2003 ubil svoju priateľku, herečku Mariu Trintignantovú.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 43752x
Priemerná čítanosť článkov: 1411x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy