Založ si blog

Stereotyp

Pondelok:
Budíček o šiestej ráno,  na raňajky len káva a chlieb s maslom, o siedmej stojí na zastávke a pred ôsmou je v práci. Po práci sa zastaví na malý nákup, potom ide do fitka, večer sprcha a pozerá televízor, alebo číta knihu.
Utorok:
Budíček o šiestej ráno,  na raňajky len káva a chlieb s maslom, o siedmej stojí na zastávke a pred ôsmou je v práci. Po práci sa zastaví v kníhkupectve, večer sprcha a pozerá televízor, alebo číta knihu.
Streda:
Budíček o šiestej ráno,  na raňajky len káva a chlieb s maslom, o siedmej stojí na zastávke a pred ôsmou je v práci. Po práci ide do fitka, večer sprcha a pozerá televízor, alebo číta knihu.
Štvrtok:
Budíček o šiestej ráno,  na raňajky len káva a chlieb s maslom, o siedmej stojí na zastávke a pred ôsmou je v práci. Po práci  ide do kina a po kine sprcha a číta si knihu.
Piatok:
Budíček o šiestej ráno,  na raňajky len káva a chlieb s maslom, o siedmej stojí na zastávke a pred ôsmou je v práci. Po práci ide s kolegami na jedno pivo, večer sprcha a pozerá televízor, alebo číta knihu.
Sobota:
Budíček o siedmej ráno,  na raňajky  káva a chlieb vo vajíčku,  ide na trh, potom uprace byt, poobede ide do pubu, pozrie si futbal, potom si ide zahrať biliard, večer sprcha a pozerá televízor, alebo číta knihu.
Nedeľa:
Budíček o siedmej, na raňajky káva, vajíčko na mäkko a chlieb s maslom. Potom ide k rodičom na obed, kde zostane až do večera, prejde sa parkom a večer sprcha a pozerá televízor, alebo číta knihu.

Takto to ide deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiace za mesiacom.  Tento stereotyp sa narušil, keď v jedno ráno našiel pred vchodovými dverami kolobežku. Vtedy nastala obrovská  zmena.  Prestal chodiť do práce autobusom, vstával o desať minút neskôr a do práce chodil krížom cez park.  Teda žiadna obrovská zmena to nebola, ale? Ale v jeden deň, keď išiel domov z práce, tak do neho v parku narazil, taký malý počerný kučeravý afrochlapec, tiež na kolobežke.  Obaja sa váľali po zemi, on mal zopár odrenín a škrabancov po rukách, a chlapec ležal na zemi a hlasno plakal. Zdvihol ho, skontroloval, ale chlapec nemal žiadne zranenie, ani len škrabnutie, len sa zľakol, tak na neho prísno spustil, „prečo plačeš, keď ti nič nie je? Žiadna odreninka, žiadny škrabanec  a ani kolobežke sa nič nestalo a ty tu plačeš. Pozri na moju topánku, tá by teraz mala plakať, ako si ju  oškrel. Vidíš? Pozri!“ A rukou ukazoval na dlhú čiaru na jeho topánke. Chlapca to tak prekvapilo, že prestal plakať.
„A teraz plače aj moja druhá topánka. A vieš prečo? Lebo ona teraz závidí tejto, že má škrabanec a ona nemá, takže mladý muž, máš druhý pokus. Zober si svoju kolobežku a urob škrabanec aj na tejto topánke.“ Utrel chlapcovi slzy a nos do vreckovky a podal mu jeho kolobežku. Chlapec sa rozbehol a narazil do nastavenej mužovej nohy, lenže teraz sa trafil do členka a nie do topánky. Muž poskakoval okolo chlapca a lamentoval, „bože to bola rana, to bola rana, veď ty si hotový nákladiak.“
„Samko, Samko, čo to robíš, neublížil vám?“ dobehla k nim chlapcova mama.
„Ále, to nič nie je, my sa len tak hráme,“ povedal muž cez smiech s červenou tvárou, lebo sa snažil zamaskovať bolesť.
Samko rýchlo povedal mame čo sa stalo, „povedala som ti, aby si ma počkal a neutekal, prečo ma neposlúchaš?“ vyčítala mama Samkovi.
„To je moja chyba, mladá pani, nemal som zapnuté svetlá,  nemohol ma vidieť“ a žmurkol na Samka.
„Si v poriadku Samko?“  zohla sa a kontrolovala Samka, či nie je zranený.
„Je v poriadku, už som ho prezrel.“
Ona sa otočila a pozrela sa hore, do jeho tváre, „ďakujem a prepáčte,“ ale potom doslova vykríkla, „však vy máte celú ruku krvavú, ukážte to sem“ a už mu aj rozopínala gombík na rukáve.
„To nič nie je, len malý škrabanec,“ snažil sa odporovať, ale Samkova mama bola neoblomná, „len mi to ukážte, toto nevyzerá na malý škrabanec, však vy máte celé predlaktie do krvi odraté.“
„Veď vám hovorím, že to nič nie je“ a už si aj sťahoval rukáv na košeli.
„Počkajte, aspoň vám to vreckovkou utriem“ a vytiahla z kabelky vreckovky. Keď mu to utrela, upravila si vlasy a s úsmevom povedala, „ ja som Simona.“
„Martin, teší ma.“  Až teraz si ju obzrel poriadne z blízka, mala hnedé vlasy, hnedé oči a bola biela.
„Manžel je z ….?“ spýtal sa a pritom sa pozeral na Samka.
Usmiala sa, „nie som vydatá a áno, ak myslíte farbu, tak  jeho otec je černoch.“
„Nechcel som vyzvedať,“ ospravedlňoval sa Martin, ale Samkova mama mu skočila do reči, „to je v poriadku, ľudia sú zvedaví a často mi kladú túto otázku. No občas to nie je príjemné.“
Samko okolo nich krúžil na kolobežke, keď zrazu zvolal, „dajme si preteky, kto bude skôr tam pri tom strome“ a už sa aj postavil vedľa Martina.
„A aká bude cena pre víťaza?“ spýtal sa Martin a pripravil sa na štart.
„Tri, dva, jeden, štart!“  Zvolal Samko a obaja sa rozbehli, Martin najskôr viedol, ale potom spomalil, aby ho Samko predbehol. Keď už boli pred cieľom, Samko zakričal, „a ten kto vyhrá, dostane pusu od maminky“ a tesne pred stromom rýchlo zastavil, aby bol prvý v cieli Martin.
„Vyhral si, vyhral si, teraz ťa musí mamina pobozkať,“ vrieskal Samko na celý park.
Keď Simona dala Martinovi pusu na líce, Martin zostal celý červený a taký bol nervózny, že nedokázal zo seba dostať ani slovo.

Martinov stereotyp nezanikol, len sa trošku zmenil. Keďže Simona so Samkom chodili zo škôlky v rovnakom čase, ako on z práce, tak sa ich stretnutia stali pravidelnými.
Raz, keď sa tiež takto stretli a prehodili pár slov, tak Samko povedal Martinovi, „a ty vieš o tom, že mamina má dnes narodeniny?“
„Samko!“ okríkla Simona Samka, ale Martin sa usmial, „toto som nevedel, ďakujem za informáciu. Tak všetko najlepšie vám prajem.“ Chvíľku tam stáli bez pohnutia a potom sa Simona nahla ku Martinovi a pobozkala ho na obe líca. Martin očervenel a Simona si zahanbene upravovala vlasy.
„Všetko povie, aj to čo nevie,“ dodala . V ten večer skončili v neďalekej pizzérii a na mieste štvrtej stoličky boli zaparkované tri kolobežky. Z Martina sa vykľul celkom príjemný spoločník, aj keď si občas Simona pripadala, ako piate koleso u voza, lebo sa viac bavil so Samkom, ako s ňou.
„Máš rád futbal?“ spýtal sa Samko Martina.
„Samozrejme, že mám rád futbal, veď som ho aj voľakedy hrával, keď som bol mladší.“
„Aj ja hrávam  futbal, každú sobotu máme zápas. Už som dal tri góly, prídeš sa pozrieť?“
Martin najskôr preglgol, „no mohol by som sa prísť na teba pozrieť.“
„Samko, ale Martin má určite prácu, alebo nejaký program na sobotu,“ povedala Simona, ale Martin jej skočil do reči, „to  je v poriadku, nemám nič v sobotu, ja sa prídem rád pozrieť, možno za pár rokov bude zo Samka futbalová hviezda a ja sa budem chváliť, že som bol na jeho zápase, ešte keď bol malý chlapec.“
Martinov stereotyp sa opäť trošku zmenil, soboty trávieval so Simonou a Samkom na futbalových zápasoch. Keď ho  už po neviem koľkej sobote pozvala Simona k nim domov na večeru, Martin sa bránil, vraj to nie, to sa nepatrí, ale nakoniec ho zlomili spoločne aj so Samkom.
Martin prišiel ako džentlmen, Simone doniesol kyticu kvetov a fľašu vína a Samkovi autíčko. Keď Simona uložila Samka do postele,  Martin sa začal obliekať, že už pôjde, ale Simona ho ešte presvedčila, aby zostal, aspoň dopijú tú fľašu vína. Pustila príjemnú muziku a keď dopili víno, tak vyzvala Martina do tanca. Martin sa zdráhal, že on to nevie, že on toto, že on tamto, ale Simona ho aj tak vytiahla z kresla. Pritiahla k Martinovi a objala ho. Martin sa prestal hýbať a skoro aj dýchať. Keď sa rozhýbal, Simona sa ho pokúsila pobozkať, ale Martin tam len stál a nič nerobil. Zrazu sa strhol, zobral si bundu,  „ja už musím ísť, už je neskoro,“  lenže dvere sa mu vyšmykli z ruky a nosom narazil do dverí. Zaručal, ako ranená zver a krv mu začala tiecť cez dlaň na košeľu. Keď prestal krvácať, Simona mu povedala, že takto nemôže ísť domov a aby si vyzliekol  košeľu, že  mu ju operie.   Martin tam sedel len v tielku, mokrou vreckovkou si utieral krv z tváre, keď si Simona sadla na jeho nohy obkročmo, pobozkala ho na líce,pritiahla sa k nemu a zašepkala mu do ucha, „zostaneš tu spať?“
Martin len zhlboka dýchal a nič nevravel. Simona sa odtiahla, nežne ho pobozkala na konček nosa a prehodila, „hmmm?“
„Vieš, ja“ začal koktať Martin, „ja…“ hlasno preglgol, „ja ti musím niečo povedať“ a natiahol sa za pohárom vína. „Ja, ja neviem čo odo mňa očakávaš, ale ja nie som taký, za akého ma považuješ, ja…“ opäť sa odmlčal a odpil si z pohára, „ja nemám také skúsenosti ako si myslíš …. ja … ja som spal so ženou len raz.“ Martin sklonil hlavu a hlasno dýchal, „a aj to bolo už veľmi dávno.“
Simona chvíľku ticho sedela a potom prerušila to ticho, ktoré tam nastalo, „ale veď ja som sa ťa nepýtala, či sa chceš so mnou milovať, len či tu nezostaneš spať.“
Po ďalšej chvíľke ticha Simona dodala, „tak zostaneš tu spať, alebo pôjdeš domov pešo len v tielku, lebo posledný vlak ti odišiel pred desiatimi minútami.“
Martin zostal spať u Simony, spali spolu v jej posteli, ale ich jediným dotykom bolo to, že sa celú noc držali za ruky. Keď  Martin odchádzal ráno, veľmi skoro ráno , Simona mu dala pusu na líce a Martin sa pred domom otočil a zakýval jej.
Cez týždeň sa stretávali tak, ako aj predtým, ale v sobotu Martin opäť prišiel k Simone a už ho ani nemusela prehovárať, aby u nej spal. Celú noc sa opäť len držali za ruky a rozprávali sa, len nad ránom Simona chytila jeho ruku do oboch svojich.
Martinov stereotyp sa opäť trošku zmenil, všetko síce zostalo po starom, len v sobotu zostával u Simony na noc, spali spolu na jednej posteli, držali sa za ruky a rozprávali sa. Nič viac.
Už po neviem koľkej sobote, keď spolu ležali v Simoninej posteli a držali sa za ruky, Simona sa zrazu otočila na bok a povedala, „zatvor oči.“ A keď Martin zatvoril oči, tak ho Simona pobozkala. Raz, dva krát, tri krát a potom Martin bozk opätoval. Chvíľu sa bozkávali a potom sa Simona prevrátila na chrbát,
„uf, mne je horúco, fúúú,“ ťažko dýchala, pritiahla sa k Martinovi, ľahla si mu na rameno a tíško zašepkala, „dobrú noc.“
„Dobrú noc,“ povedal Martin a Simonu si silnejšie pritisol k sebe.
V utorok večer  dostal Martin správu od Simony, „Prídeš dnes ku mne? Potom, ako uložím malého spať. O deviatej?“
Bolo presne deväť, keď Martin jemne zaklopal na dvere. Simona ho doslova vtiahla do bytu a začala ho vášnivo bozkávať. Keď sa Simona konečne nadýchla, len zašeptala, „počkaj ma v postieľke, idem sa osprchovať.“
Do postele prišla len v župane, hneď sa pritiahla k Martinovi a začala ho bozkávať.  Simona mala všetko pod kontrolou, ale Martin začal byť stále viac a viac aktívnejší, jeho ruky boli odvážnejšie a ústa stále hladnejšie, že až Simona zopár krát zaševelila, „dosť, už dosť, lebo zhorím!“
„Ale ja chcem zhorieť s tebou“ zašepkal Martin ticho, potom sa dal na kolená a Simonu si pritiahol k sebe.  Rozopol jej župan a jeho ruky začali objavovať dosiaľ nepoznané. Simonu až prehýbalo pri každom dotyku, ale potom strhla z Martina tričko a trenky, zo seba župan a ich telá sa zakliesnili do seba. Kľačali tam na posteli, vášnivo sa bozkávali, hrýzli sa do pier, Martinove ruky sa triasli vzrušením a Simonu triaslo pri každom Martinovom dotyku.
„Chcem ťa,“ zašepkala Simona priamo do Martinových pier, „aj ja ťa chcem,“ povedal ticho Martin a opäť sa zahrýzli jeden do druhého.
„Mami, kto to je?“  ozval sa z tmy Samko stojaci vedľa postele, rukami si pretieral oči a nechápavo sa na nich pozeral.
Martin znehybnel a Simona si rýchlo hodila na seba župan, zobrala Samka na ruky a išla s ním do jeho izby. Keď sa po chvíľke vrátila, Martin už mal oblečené tričko a trenky a perinou bol zakrytý až po čelo.
„Si sama?“
Simona sa rozosmiala, „nemyslím si, že je teraz vhodný čas na zoznamovanie sa.“
Martin, ešte stále zakrytý perinou až po čelo, len vystrčil ruky s pod periny, „poď sem.“ Obaja sa zakryli perinou až po hlavu a Martin ticho povedal, „prepáč, ale dnes už asi nebudeme pokračovať, necháme to na budúce.“
„Aj ja som ti to chcela povedať. Nehovorím, že nemám rada adrenalín, ale nie v takýchto dávkach a nie v takýchto situáciach.“
„Mami, kto to je?“ povedal Martin a rozosmial sa.
„Prestaň“ zasipela Simona a nežne udrela Martina, ale potom nevydržala a rozosmiala sa tiež. Smiali sa pod perinou, ako dvaja blázni, že sa až museli krotiť, aby aj susedov nepobudili.
Keď zaspávali, Martin držal Simonu za holý zadok a Simona si zasunula ruku pod jeho tričko.
Ráno pri lúčení sa spýtala Simona Martina, „kedy prídeš?“
„Dnes večer o deviatej.“
„Správna odpoveď,“  odvrkla Simona, brnkla Martinovi po nose a pobozkala ho.

Toľko sms správ, koľko Martin napísal za ten deň nenapísal snáď za posledný rok. Ale ani nedostal.
Keď sa stretli poobede v parku, Samko si zavolal Martina a začal mu rozprávať, „Martin, v noci sa moja maminka objímala v posteli s nejakým ujom a ja si myslím, že si to bol ty, lebo ten ujo sa podobal na teba.“
Martin len naprázdno preglgol, „ale ja som spal vo svojej posteli, tak som sa nemohol objímať s tvojou maminkou v jej posteli.“
Samko pokrčil plecami, „tak potom neviem, kto to bol“ a zmizol aj s kolobežkou.

Martinov stereotyp sa opäť trošku zmenil. Noci od deviatej do šiestej trávieval u Simony, ale to ostatné bolo presne tak isto, ako aj predtým. Po mesiaci začali rozmýšľať, ako by to povedali Samkovi, lebo nevedeli, aká bude jeho reakcia.

„Martin, Martin, ty tu čo robíš?“ skríkol Samko, keď ráno našiel spať Martina v mamininej posteli.
Martin so Simonou sa najskôr nechápavo pozerali na Samka, potom na seba a nakoniec na hodinky. Martin si zabudol nastaviť budík na pol šiestu a tak zaspali a zobudil ich až Samko o siedmej ráno.
„Martin? Ty máš rád moju maminu, keď tu spíš? Martin? Ty si mi klamal! Ty si mi povedal, že si to nebol ty, kto objímal moju maminu, ale ja viem, že si to bol  ty!“  Samko skočil medzi nich do postele a oboch ich objal. Martin ešte zazrel Simonu, ako jej oči zaliali slzy a potom sa stratila pod perinou.

V Martinovom stereotype  opäť nastali isté zmeny, k nociam so Simonou pribudli najskôr raňajky so Samkom a neskôr aj večere a po nejakom čase, keď začali spolu žiť sa jeho stereotyp dostal opäť do normálnych koľají.

Pondelok:
Budíček o šiestej ráno,  spoločné raňajky  o štvrť na osem vyráža spolu so Samkom na kolobežke do práce, Samka nechá v škole a pred ôsmou je v práci. Po práci ide do fitka, čítanie, alebo hranie  sa so Samkom, večer sprcha a so Simonou pozerajú televíziu.
Utorok:
Budíček o šiestej ráno, spoločné raňajky o štvrť na osem vyráža spolu so Samkom na kolobežke do práce, Samka nechá v škole a pred ôsmou je v práci. Večer idú nakúpiť,  potom sprcha a so Simonou pozerajú televízor, alebo číta knihu.
Streda:
Budíček o šiestej ráno, spoločné raňajky o štvrť na osem vyráža spolu so Samkom na kolobežke do práce, Samka nechá v škole a pred ôsmou je v práci. Po práci ide do fitka,  čítanie, alebo hranie so Samkom, večer sprcha, so Simonou  pozerá televízor, alebo číta knihu.
Štvrtok:
Budíček o šiestej ráno, spoločné raňajky o štvrť na osem vyráža spolu so Samkom na kolobežke do práce, Samka nechá v škole a pred ôsmou je v práci. Večer uložia Samka do postele a keď zaspí idú do kina.
Piatok:
Budíček o šiestej ráno, spoločné raňajky o štvrť na osem vyráža spolu so Samkom na kolobežke do práce, Samka nechá v škole a pred ôsmou je v práci.  Po práci ide do fitka, potom sprcha a so Simonou si idú zatancovať salsu.
Sobota:
Budíček o siedmej ráno, raňajky a potom ide so Samkom na futbal. Po futbale idú k Martinovým rodičom a poobede do kina.
Nedeľa:
Budíček  je až vtedy, keď Samko vstane z postele, raňajky a potom vyrážajú niekam von, do parku, alebo múzea, podľa počasia.

Martinov stereotyp nezanikol, len sa opäť  trošku zmenil.

V jeden večer, bolo to už po dlhšom čase čo Martin a Simona tvorili pár, Martin ležal v posteli a čítal knihu, keď Simona prišla v župane. Zatvorila dvere, postavila sa pred postel a zhodila župan na zem. Zostala tam stáť v zvodnom tigrovanom prádielku, „ty chceš čítať knihu?“
Martin prekvapene pozrel na Simonu, usmial sa a potom zatvoril knihu, „dnes asi nie je správny čas na čítanie  knihy,“ natiahol ruky ku Simone, „poď sem ty diabol v ženskej koži odetý.“
Simona si sadla na Martina a jeho ruky šmátralky chceli odhaliť viac z jej zahaleného tela, lenže Simona mu chytila ruky, „Martin, musíme kúpiť novú kolobežku.“
„Kolobežka snáď počká do rána, nie?“
„Kolobežka počká, ale náš nový kolobežkár nepočká.“

A opäť ďalšia malá zmena v Martinovom životnom stereotype……………

Pondelok….
Utorok…….
Sterda……..
Štvrtok…….
Piatok……..
Sobota…….
Nedeľa…….
atď…atď..

Ona

01.08.2016

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón. Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila. Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť viac »

Cestopis: Zimbabwe

08.04.2014

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval, ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

Glosolália

27.02.2017 23:59

Rodovo orientovaný časopis.

Občianske združenie DEMIAN

OZ Demian

27.02.2017 23:44

Budujeme náučné chodníky, pamätníky skrášľujeme prostredie kde žijeme, organizujeme spoločenské a športové akcie.

Inštitút ľudských práv

Inštitút ľudských práv - Human Rights Institute

27.02.2017 23:40

Sme členská, slovenská, ľudsko-právna organizácia založená na dobrovoľníckej práci, angažovanosti a aktivizme.

Srbsko Kosovo Nikolič

Nikolič v BR OSN: Srbsko nikdy neuzná nezávislosť Kosova

27.02.2017 22:44

Srbsko nikdy neuzná nezávislosť Kosova. Na pôde Bezpečnostnej rady OSN v New Yorku to v pondelok vyhlásil srbský prezident Tomislav Nikolič.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 41134x
Priemerná čítanosť článkov: 1327x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy