Založ si blog

Doktor zzz – trošku poviedka, trošku sci fi – piata, posledná časť

Na druhý deň ráno do ordinácie vtrhla Klára, „doktor, doktor,“ kričala a v ruke držala vydanie nejakých novín, „všetko  viem, všetko som čítala,“ a hodila noviny pred doktora Štefana na stôl. „Aj ja chcem, aj ja chcem doktor, aj ja chcem byť opäť normálna, aj chcem opäť vyjsť na ulicu len tak, aj ja chcem opäť cítiť vietor vo vlasoch, aj ja sa chcem opäť páčiť,“ to už Klára nekričala, ale rozprávala cez plač, ktorý za jej dral z hrdla. Zviezla sa na kolená, „aj ja chcem doktor, prečo aj ja nemôžem, prečo? Čo som komu urobila?“
Doktor Štefan podišiel ku Kláre a chytil ju za ramená, snažil sa jej vysvetliť, že sa to teraz nedá, lebo im hrozí zatvorenie ústavu, ale Klára vstala a začala si odmotávať šatku z hlavy, „to ma chcete nechať takúto do konca života? Takúto?“ Klára si stiahla rukavicu z ľavej ruky, kde mala len zbytky prstov. „Takúto? Takúto ma chcete nechať?“ a roztrhla si tričko na hrudi. Doktorovi ukázala prsia, ktoré aj po niekoľkých operáciach vyzerali, ako teplom zdeformované plastikové vrecká.   „Veď som žena, žena doktor, tak chcem aj vyzerať, ako žena,“ ešte zakričala a potom ju chytil záchvat, začala všetko okolo seba rozhadzovať a ničiť, vrieskala, traja ju museli držať, aby jej mohli dať injekciu na ukľudnenie.

Melánia sedela za stolom, vypisovala nejaké papiere a počúvala rozhovor medzi doktorom Štefanom a Jarom.
„Pozri sa,“ hovoril Jaro, „ja beriem všetko riziko na seba, ty sa toho ani nezúčastníš a aby to bolo naozaj hodnoverné, že ty o ničom nebudeš vedieť, tak to môžem spraviť v noci, keď ty budeš doma.“
„Ja ťa chápem Jaro,“ povedal doktor Štefan a podával Jarovi nejaký papier, „ale skús aj ty pochopiť mňa. Vidíš čo je tam napísané? Hrozia mi, že mi zatvoria ústav a pacientov porozhadzujú po iných ústavoch, alebo nemocniciach. Mojich pacientov, ktorí sú tu už roky a teraz by ich mali presťahovať niekam inam? Ty riskuješ  iba sám seba, ale ja riskujem svojich pacientov, keď sa do mňa všetci pustia, tak z tohto ústavu nezostane kameň na kameni.“
„Ale veď o tom to je, presne o tom to je, čo to nechápeš?“ Jaro skoro kričal a gestikuloval na celú kanceláriu, „veď čo je tento list? Nič, len zdrap papiera, ktorý zosmolil nejaký ministerský idiot, ktorý  naposledy videl živého invalida,  keď protestoval kvôli znižovaniu invalidného dôchodku a aj to bolo len v televízii. Ty musíš s nimi bojovať, ty im musíš ukázať, že ty máš pravdu, že naozaj dokážeš tých ľudí uzdraviť. Veď vieš prečo tak všetci prskajú, prečo ti všetci nadávajú do šarlatánov a prečo všetci prosia ministra zdravotníctva, aby to tu okamžite zrušil a teba zatvoril do konca života do basy? Vieš prečo? Lebo farmaceutické koncerny sa už teraz boja, že prídu o svoje tučné zisky a dám aj ruku do ohňa zato, že ich lobisti teraz aj spávajú pred ministrovými dverami. Ty teraz nesmieš prehrať, rozumieš? Nesmieš prehrať, lebo keď prehrám ja, tak ja sa môžem vrátiť naspäť do výskumáku, ja ešte dostanem druhú šancu, ale keď prehráš ty, tak prehráš všetko.  Ty už nikdy nebudeš mať svoj ústav, už nikdy nebudeš mať svojich pacientov, ty už nikdy nedostaneš druhú šancu, prídeš o všetko, rozumieš? O všetko. Tak ser na nejaký debilný papier od nejakého debilného úradníka a bojuj!“ a Jaro demonštratívne roztrhal ten papier na malé kúsočky.
Doktor Štefan si  vložil hlavu do dlaní a chvíľu mlčal. Zrazu sa prudko vystrel v kresle, „tento ústav som vybudoval z ničoho, úplne od nuly a v tomto ústave sa nikdy nič nespravilo bez môjho vedomia a môjho súhlasu. Nikdy a nestane sa tak ani teraz. Nič bez môjho súhlasu. Melánia, zavolajte Kláru a pripravte ju na zákrok,“  doktor Štefan udrel rukou po stole a ešte dodal, „tu som pánom ja a nie nejaký idiot z ministerstva.“
„Áno, áno, ja som vedel že to urobíš, ja so to vedel!“ Jaro vrieskal v kresle.
Melánia podišla k doktorovi Štefanovi a horúco a dlho ho pobozkala. Na prestrašený výraz v doktorových očiach povedala, „správnych chlapov  za správne rozhodnutie treba odmeniť,“ a otvorila dvere.
„Veď si povedala, že správnych chlapov treba odmeniť, ale odmenu dostal len jeden,“ Jaro zvolal na Melániu.
Melánia sa otočila, „veď ty si bol rozhodnutý už dávno, ale keď na tom trváš, cmuk,“ a poslala mu vzdušný bozk.

Klára ležala na posteli v Jarovej pracovni, Jaro natiahol preparát do striekačky, „Klára, si pripravená?“
„Áno som, ale ešte,“ pozrela sa na Melániu, „zavoláš Karola?“
Melánia doslova vybehla z miestnosti a Jaro  pichol Kláre injekciu. Keď prišiel Karol, Klára mu naznačila rukou, aby ku nej podišiel.
„Pobozkaj ma Karol,“ zašepkala Klára. Karol sa k nej pomaly zohol a pobozkal ju na pery, „ešte,“ zašepkala Klára opäť, „a teraz tu“ a ukázala na líce a potom na druhé a na čelo.
„Objím ma Karol a drž ma až pokiaľ nezaspím,“ povedala Klára ticho a keď ju Karol objal a privinul si ju k sebe, ešte sa ho spýtala, „budeš tu keď sa zobudím?“
„Budem,“ zašepkal Karol.
„Ďakujem Karol, ďakujem,“ povedala Klára ticho Karolovi do ucha.
„Pššššš, už ticho, už spinkaj,“ a Karol si Kláru ešte silnejšie privinul k sebe.

Keď sa Klára začala preberať, všetci sedeli okolo nej.  Klára si odkašlala a na sucho preglgla.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Jaro a zohol sa nad Kláru.
„Unavená a smädná“ povedala ticho.
Jaro jej nadvihol hlavu a dal jej napiť. Klára si potom olizla mokré pery. Oči otvorila dokorán a opäť si olizla jazykom pery. Rukou si pomaly nahmatala tvár, pery, líca, nos, uši. Zakryla si ústa rukou a zdvihla dohora druhú ruku, obzerala si ju zo všetkých strán. Rozplakala sa, ale nie nahlas, plakala ticho, tichúčko. Mala zažmúrené oči a že plače, bolo vidieť len podľa hrudníka, ktorým trhalo, ako plachtou vo vetre. Zrazu vystrela ruku smerom ku Karolovi, Karol sa k nej sklonil a Klára ho objala a pritiahla sa ku nemu. Zaborila si hlavu do jeho hrude, ruky do jeho vlasov a rozplakala sa nahlas. Bol to neskutočný nárek, ktorý nedokázala stlmiť ani Karolova hruď. Tak, ako Klárine zovretie povoľovalo, tak sa menil jej plač na smiech. Nakoniec sa už len smiala a cez oči plné sĺz sa pozerala okolo seba.
„Všetko ma bolí,“ povedala Klára, „cítim sa, ako keby ma  niekto vyžmýkal.“ Utrela si slzy do rukáva a pozrela sa na Karola, „aká som Karol,ako vyzerám,  ale pravdu.“
Karol sa na ňu usmial, pohladkal ju po líci, „si krásna, si nádherná.“
„Pobozkaj ma,“ šepla Klára.
Karol sa zohol a pobozkal Kláru. Raz, dva razy, desať, dvadsať, potom si Klára rozopla košeľu, zobrala Karolovi ruku a položila mu ju na prsník.
„Aký je,“ spýtala sa Karola.
„Jemný, nežný, hebký na dotyk, horúci….“ a Karolove slová zanikli v Kláriných ústach.
Jaro vyskočil zo stoličky a chcel niečo povedať, ale Melánia mu rýchlo priložila ruku na ústa a naznačila, aby bol ticho. Potom obidvoch vyhnala von z miestnosti a keď ticho zatvorila dvere, Jaro začal namietať, že to by nemali, lebo jej pokožka je ešte veľmi čerstvá a môže popraskať, že si môže ublížiť.
Melánia sa usmiala na Jara, „keď si náhodou Klára ublíži a zostanú jej z toho jazvy, tak jej dáš ešte jednu kúru, áno?“

Po týždni zvolali opäť novinárov a tentoraz im predstavili Kláru. Klára tam sedela a žiarila. Na hlave mala milimetrové červené strnisko, bola pokojná a na všetky otázky odpovedala s úsmevom a sebavedomo.
Zrazu sa ozval jeden novinár, „podľa rozhodnutia ministerstva, máte zakázané robiť ďalšie pokusy, až do rozhodnutia lekárskej komisie, ináč vám odoberú licenciu a tento ústav tu rozpustia a zatvoria. Keďže táto informácia je už určite na ministerstve, máte jedinú možnosť, ako tento ústav zachrániť. Povedzte nám pravdu. Povedzte nám, že klamete, povedzte nám, prečo robíte toto divadlo a aký to má vlastne zmysel. Čo tým chcete dosiahnuť, čo si od toho sľubujete?“
„Prečo si myslíte, že podvádzame?“ spýtala sa Klára pokojne.
„Veď to je ako v tej rozprávke, kráska a netvor.“  rozohnil sa novinár,“jedna injekcia, pár dní a z netvora sa stane kráska! Ale veď my nežijeme v rozprávke a ani v krajine zázrakov, to čo sa nám tu snažíte nahovoriť  je jednoducho nemožné.“
„A ako si to teda vysvetľujete vy?“ pýtala sa Klára ďalej.
„No vysvetliť sa to dá jedine tak, že klamete a podvádzate, najali si vás ako dvojníčku  voľakedy slávnej modelky a teraz tu pred nami hráte divadlo, akože zázračného uzdravenia. Prosím vás, veď to je na smiech, robíte zo seba cirkusovú opičku,“ dodal novinár a víťazoslávne si založil ruky na hruď.
„Takže aj ja som len dvojník?“ spýtal sa Karol.
„Samozrejme, že ste aj vy dvojník,“ pokračoval novinár vo svojom ťažení, „len by ma zaujímalo, kde ste ukryli skutočného Karola a Kláru. Dúfam, že ešte žijú,“ dodal s iróniou v hlase.
„A čo moja rodina, čo Klárina rodina, všetci sú dvojníci? A čo moja mama,“ a Karol ukázal na mamu sediacu vedľa neho, „aj moja mama je len dvojníčka?“
„V tejto dobe sú ľudia schopní za peniaze urobiť čokoľvek, aj hrať takúto priblblú hru,“  a novinár sa postavil a chcel ešte niečo povedať, lenže Karolova mama sa rozplakala, že ani nedokázala nič povedať, na čo Karol vyskočil spoza stola a prekvapeného novinára zložil k zemi jednou ranou.
„Za toto vás poženiem na súd,“ vrieskal novinár s krvavým nosom, „toto vás vyjde draho.“
„Mňa? Mňa vy chcete hnať pred súd? Mňa, nesvojprávneho,“ kričal na novinára Karol, „pred mesiacom som poslal žiadosť na ministerstvo, na lekársku komisiu a súd, aby mi priznali svojprávnosť a doteraz som nedostal ani potvrdenie, že moju žiadosť dostali. Sťažovať sa môžete ísť, ale jedine tak na lampáreň  k ministrovi,“  Karol zobral mamu pod pazuchu a odviedol ju preč z miestnosti.

O pár dní lekárska komisia s ministrom rozhodli, že súhlasia so skúškou ich preparátu na desiatich dobrovoľníkoch, ktorých vyberie komisia na to vytvorená. Všetkých dobrovoľníkov najskôr vyšetrí komisia, každého dobrovoľníka označia špeciálnou farbou a čipom a potom, pod dohľadom komisie, aby sa zamedzilo akýmkoľvek pochybnostiam o pravosti  identity dobrovoľníkov, dôjde ku aplikácii preparátu.
Na druhý deň ráno po tom vyhlásení, musel vrátnik Imro volať o pomoc na políciu, lebo už od polnoci prichádzali ľudia pred bránu ústavu a hlásili sa za dobrovoľníka.  Ľudia prichádzali z celej krajiny, po vlastných, o barliach, na vozíčkoch, nevládnych privážali na autách. Bolo ich stále viac a viac, bolo ich toľko, že až zaplnili ulice v celom mestečku. Doktor Štefan sa k nim prihovoril, povedal im, že oni o tom nerozhodujú koho vyberú za dobrovoľníka, že to bude robiť ministerstvo, že on im nemôže pomôcť a vo všetkom sa musia obracať na ministra a lekársku komisiu. Lenže  ľudia, invalidi ho nepočúvali a stále sa dožadovali, aby práve ich vybrali za dobrovoľníkov.
„Desať tisíc,“ kričal jeden muž s barlou v ruke, „ponúkam vám desať tisíc, keď ma vyberiete za dobrovoľníka. Desať tisíc!“
„Ja pätnásť,“ kričal ďalší, „dvadsať tisíc,“ zakričal ďalší z davu, tridsať, päťdesiat, sedemdesiat, sto. „Sto tisíc, ponúkam sto tisíc za zdravie!“ ozvalo sa zrazu z davu.
„Zaslepenci, zblúdilci, choďte domov!“  zakričal do megafónu Miňo, „klopete na bránu pekelnú a Boh vás za to potrestá. Choďte domov!“ kričal Miňo ďalej do megafónu, predieral sa pomedzi invalidov a začal sa štverať na bránu ústavu. Keď sa vyštveral hore, začal opäť kričať do megafónu, „všetci, čo ste sem prišli, ste zhrešili! Toto je ústav samotného satana a vy sa zahrávate s ohňom. Boh je spravodlivý, hriešnikov uvrhne do ohňa pekelného a tých dobrých pozve k sebe do raja nebeského. Pýtam sa vás, chcete sa škvariť v ohni pekelnom, alebo sedieť po boku otca, stvoriteľa?! Bezbožníci, choďte domov a bude vám odpustené a tí ktorí tu  zostanú, budú na večné veky zatratení….“
Miňo nedokončil svoje kázanie, lebo niekto hodil do neho barlu, „zavri hubu,“ ozvalo sa z davu a ďalšia barla trafila Miňa, „už pätnásť rokov som na vozíku, tak prestaň škriekať ty idiot!“ zakričala žena na vozíku a hodila do Miňa jablko. Po niekoľkých ďalších úderoch sa Miňo už dlhšie neudržal a spadol dole. Hneď ho začali všetci okolo stojaci mlátiť barlami a všetkým, čo im prišlo pod ruky. Keby ho neboli policajti vyslobodili a odviedli za bránu, tak ten rozzúrený dav, by ho tam možno aj zlynčoval. Doktor Štefan sa sklonil k Miňovi a chcel mu ošetriť zranenia, ale Miňo vyskočil na nohy a začal kričať, že to radšej umrie smrťou mučeníka pod nohami toho davu invalidov, ako by hľadal azyl a nechal sa ošetriť  v ústave samotného satana.
„Otvorte bránu,“ zakričal Miňo, „chcem ísť preč z tejto diery hriechu.“ Policajti ho varovali, že je to pre neho nebezpečné a že sa vystavuje riziku ohrozenia života, ale Miňo si stále opakoval dookola to svoje, „otvorte bránu, nikto nemá právo ma tu držať násilím!“ Policajti otvorili bránu,  Miňo sa pozrel hore na oblohu, „Boh ma ochráni, Boh je spravodlivý,“ povedal Miňo a vykročil do davu invalidov. Invalidi sa rozostúpili a niekto z davu vykríkol, „nechajte ho prejsť, je to pomätenec.“ Invalidi sa pred Miňom rozostupovali, niekto mu podal megafón a Miňo prechádzal  davom invalidov, ako nôž maslom. Keď Miňo odišiel ďalej  od brány, dav sa opäť natlačil na bránu a začali sa dožadovať výberu za dobrovoľníka.

Deň pred pokusom na prvom dobrovoľníkovi, bola v ústave veľká slávnosť. Súd uznal Karola za svojprávneho a hneď po vyhlásení súdu, mali Karol a Klára zásnuby a v kaplnke ústavu ohlásili ich prvé ohlášky. Všade bolo plno ľudí a aj novinárov.
„Tunák nemáte čo robiť, čo sa mi tunák poflakujete, počujete?“ kričala Magda na nejakého človeka v zelenej mikine s kapucňou prehodenou cez hlavu, ktorého našla chodiť po chodbe v pivnici ústavu.
„Šľaka vášho, hovorím vám, že tunák nemáte čo robiť, „vrieskala Magda na prišelca v zelenej mikine, „už sa aj pakujte odtiaľto, lebo vás vyprášim po hrbe“ a šermovala v ruke mopom. Prišelca vyhnala preč a pobrala sa umývať chodbu na druhé poschodie.
Doktor Štefan, Jaro, Karol a Klára v kancelárii preberali posledné detaily na večernú slávnosť zásnub. Bolo tam pozvaných veľa hostí a Karolova mama spolu s miestnymi farníčkami pripravovali stoly v záhrade ústavu.
„Myslím si, že už je najvyšší čas, mali by sme ísť, lebo za chvíľu začnú prichádzať prví hostia,“ doktor Štefan dopil pohár vína a postavil sa.
„Naozaj by sme už mali ísť,“ povedala Klára, „ale kde je Melánia, už tu mala dávno byť.“ V tom Melánia otvorila dvere, oblečená bola v štýle dvadsiatych rokov a držala sa za rameno Maťka. Maťko bol oblečený vo fraku s motýlikom, okolo krku biely šál a na hlave mal klobúk. Na očiach tmavé okuliare a v ruke držal veľkú kubánsku cigaru.
„Privítajte Maťahari so svojím manželom Maťom  Džurinďom,“ zahlásil Maťko žoviálne, capol Melániu po zadku, klobúk odhodil smerom ku Karolovi a keď chcel Karol niečo povedať, Maťko len zdvihol prst a prísno sa pozrel na Karola, „ticho synak, áno? Ticho!“ Sadol si do kresla doktora Štefana, vyložil si nohy na stôl a zahlásil, „doktor, nalej mi vína a ty,“ ukázal rukou na Kláru, „ty mi dones popolník krásavica moja vlasatá.“ Všetci vybuchli do smiechu.

Magda sa vrátila z druhého poschodia, kde poumývala dlážku, odložila veci do skladu a zostala zarazene stáť na chodbe.
„Fuj, čo to tu tak smrdí?“ povedala si sama pre seba. Zopár krát sa otočila na mieste, potom zišla po schodoch do pivnice, potiahla nosom, „plyn, veď to je plyn,“ zvolala, rozbehla sa, otvorila dvere do kotolne a šťukla vypínačom.

Doktor Štefan  práve otvoril dvere na kancelárii a veselo povedal, „no poďte, lebo ešte budú hostia  na nás čakať,“ keď vybuchla kotolňa, priamo pod ordináciou.

Muž v zelenej mikine s kapucňou na hlave chcel práve prejsť cez cestu, keď sa ozval výbuch. Stiahol si kapucňu a otočil sa, spoza stromov stúpal k nebu čierny mrak.  Ani sa nepozrel na cestu, keď na ňu vstúpil a veľký kamión s kvílením bŕzd zostal stáť len niekoľko centimetrov od neho.
„Kam sa dívaš ty hovädo!“ kričal vodič kamiónu.
Muž v zelenej mikine sa usmial, „Boh ma ochraňuje, Boh ma má rád,“ a prebehol na druhú stranu cesty.
„Keby som bol naložený, tak si už mŕtvy ty debil! Idiot!“ ešte si uľavil vodič kamiónu a pohol sa preč.

Celé jedno krídlo ústavu bolo výbuchom zničené. Trosky a ľudské telá boli porozhadzované do ďaleka.  Karol stonal, pravú nohu mal privalenú železným nosníkom a z jedného oka mu trčal kus dreva. Klára pomaly prechádzala cez to rumovisko a obzerala sa okolo seba. Zo šiat, ktoré mala na sebe, zostali len franforce. Celá bola ohorená, ešte sa z nej dymilo, keď zbadala nehybné telo doktora Štefana.
„Doktor,“ zvrieskla Klára, „doktor!“ Niekoľkokrát spadla, kým prišla až k doktorovmu telu, kľakla si k nemu, chytila ho za košeľu a začala s ním triasť, „doktor!“ kričala Klára, „doktor!“ začala doktora fackovať, „doktóóór!“  Klára sa začala triasť ako osika,  utrela doktorovi prach z tváre a ticho povedala, „doktor zzzzzzz, doktor zzzzzima.“
Stále to opakovala a stále hlasnejšie a hlasnejšie až úplne pišťala, „doktor zzzzzz, doktor zzzzima……“

Ona

01.08.2016

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón. Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila. Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť viac »

Cestopis: Zimbabwe

08.04.2014

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval, ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

UKRAINE-POLAND/PRESIDENTS

Porošenko a Duda rokovali o histórii, varovali pred tlakom Ruska

13.12.2017 22:54

Zosúladiť rozdielne názory na priebeh a odkaz druhej svetovej vojny sa v Charkove pokúsili ukrajinský prezident Petro Porošenko a jeho poľský partner Andrzej Duda.

trump

Trumpa obvinila z obťažovania aj manželka slávneho hokejistu

13.12.2017 22:14

Trump mal manželku Luca Robitailleho obťažovať vo výťahu. Údajne bol agresívny a presviedčal ju, že má oveľa viac peňazí ako jej manžel.

veľká británia, eú, brexit, eurofondy

Britský parlament si vybojoval právo vetovať brexit

13.12.2017 21:31

Prijatá novelizácia znamená, že britský parlament môže - zatiaľ čisto hypoteticky - zablokovať aj samotný brexit.

Študentská osobnosť Slovenska

Víťaz súťaže Študentská osobnosť Slovenska skúma slabiny v nových šifrách

13.12.2017 20:00

To, že aj medzi mladými ľuďmi možno nájsť talenty, potvrdilo vyhodnotenie projektu Študentská osobnosť Slovenska za akademický rok 2016/2017.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 44420x
Priemerná čítanosť článkov: 1433x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy