Založ si blog

Doktor zzzz – trošku poviedka, trošku sci fi – tretia časť

Bol týždeň do vianoc a doktor Štefan na rannej vizite oznámil Veronike, že pozajtra pôjde domov. Lenže Veronika namiesto radosti, len spustila na doktora Štefana, „ale ja nechcem ísť teraz domov, ja chcem ísť až na štedrý večer domov, už som sa o tom aj s mamkou rozprávala, lebo mám nejaké prekvapenia pripravené a aj darčeky a ona mi to donesie.“
„Takže, ty tu budeš na štedrý večer?“ Melánia doslova vykríkla otázku.
„A môžem Maťka?“ s neistotou v hlase sa spýtala Veronika.
Melánia sa pozrela na doktora a keď ten neprotestoval, tak vyškerená dodala, „môžeš, ale jedine vtedy, keď budeš dedovi mrázovi  robiť snehulienku!“
„Ale si sa z toho pekne vyzula Mel,“  povedal doktor Štefan a niečo si zapísal do papierov.
„Veď už sedem rokov robím na vianočných večierkoch snehulienku len ja!“ a Melánia sa vyčítavo pozrela na doktora Štefana.
„Môžem ja zato, že ty v tom snehulienkinom kostýme vyzeráš tak sexi?“ a doktor Štefan sa usmial popod fúzi.
„Ja viem, že v tom kostýme vyzerám sexi, som si toho plne vedomá, ale bez toho kostýmu vyzerám ešte lepšie,“ Melánia si založila ruky v bok a zažmurkala na doktora Štefana.
„Tak to neviem posúdiť,“  smutne dodal doktor Štefan.
„Hm, tak na  to ja mám iných odborníkov,“ Melánia sa otočila k doktorovi chrbtom, hodila hlavou dozadu, „čaf bejby,“ zamávala Veronike na pozdrav a kývajúc zadkom odkráčala z izby.
Doktor Štefan ukázal na Melániu prstom, potom si poťukal po čele a nakoniec si priložil prst na pery, že pšššššt, nikomu o nej ani muk.
Veronika sa tak smiala na posteli, že jej až slzy tiekli.

V noci sa Veronika  a nie len ona, zobudila na čudný zvuk. V pravidelných intervaloch sa ozývali tupé úderi. Až na druhý deň sa dozvedela, že to Alžbeta v noci odriekala nejakú modlitbu a hlavou udierala do steny. Udierala do nej tak silno, že si až roztrhla jedno obočie.
V podvečer išla Veronika okolo Alžbetinej izby, práve jedla jablko, keď si všimla, že dvere do jej izby sú pootvorené. Neodolala a nazrela dnu. Mreže boli zatvorené,  Alžbeta kľačala na zemi,k Veronike bola otočená chrbtom, knísala sa dopredu a dozadu, zrazu sa otočila, pozrela na Veroniku a zavrčala na ňu, „nejedz to jablko, je otrávené, je plné jedu, plné hriechu, presne ako ty! Každým sústom si bližšie k peklu, ktoré pokúšaš. Zmizni! Heš!“ a odpľula si smerom k Veronike.
Veronika sa zľakla, zabuchla dvere a utiekla preč.

Na štedrý deň bola Veronika doslova vo vytŕžení. Spoločne zdobili stromček, ako výkonná  Snehulienka na všetko dohliadala a v spolupráci so zriadencami pripravovala štedrovečerné vystúpenie. O štvrtej sa to malo začať, zostávalo posledných pätnásť minút a jej rodičia nikde, Veronika nervózne pozerala na hodinky, keď sa zrazu za ňou ozvalo, „Veronika,“ jej mama  na ňu zakričala. Veronika sa rozbehla  ako zmyslov zbavená, s mamou sa objala len tak v rýchlosti, ale na otca doslova vyskočila, objala ho, stískala a bozkávala. On tam chvíľu stál bez pohybu a nevedel, ako má zareagovať, lebo takto ho naposledy privítala, keď mala desať, alebo jedenásť. Potom ich usadila a zmizla sa prezliecť.
Skoro všetci pacienti ústavu sedeli okolo ozdobeného stromčeka, zrazu zhaslo svetlo, začala hrať Tichá noc, všetky hlavy sa pozerali, kedy už príde dedo Mráz, (doktor Štefan) a Snehulienka, keď sa zrazu zo zadných radov ozvala pani Magda, „buďte tam vpredu ticho, anciáša vášho!“
Dedo Mráz so Snehulienkou rozdávali darčeky a keď prišiel rad na Karola, najskôr mu Veronika podala darčeky, ktoré dostal od rodiny a potom mu podala svoj. Karol dostal motorkársku prilbu, tričko s našitou plachtou na chrbáte a horolezecké popruhy. Jeden zriadenec spustil vopred pripravené lano z vyššieho poschodia, Karola obliekli do popruhov, pripli na lano a vytiahli hore. Veronika ho chytila za ruku, rozbehla sa s ním a potom už Karol len krúžil a krúžil okolo stromčeka.
Kláru posadila na stoličku, na hlavu jej dala parochňu, dlhé zlaté vlasy a pripla jej korunku, aké nosili princezné.  Všetci jej tlieskali a Klára sa musela promenádovať zľava do prava a späť a opäť.
Maťka si nechala Veronika na koniec. Najskôr mu dala zebrované sako, presne také isté, aké nosí Maťo Ďurinda z Tublatanky a potom dostal gitaru. Priniesli mu stojan s mikrofónom, pred Maťka postavili ventilátor a pustili koledu od Tublatanky, Ježišku miláčku. Maťko spieval ako o život, Karol krúžil okolo stromčeka zavesený na lane a mával rukami ako vták,  Klára tancovala okolo Maťka a všetci ostatní s ním spievali a tlieskali mu.
„Takéto vianoce som tu ešte nezažila,“ zakričala Melánia  Veronikiným rodičom do ucha, lebo tam nebolo počuť vlastného slova, „to sú najlepšie vianoce, najsuprovejšie, lebo máme super Snehulienku.“
Keď už bolo po oslave a Veronika sa odišla prezliecť, ešte vybehla na poschodie, kde bola Alžbeta. Pootvorila dvere na jej izbe a hrubým hlasom na ňu zašepkala, „Alžbeta, Alžbeta počuješ ma? Poď sem.“
„Kto si diabol, ukáž sa mi, keď sa nebojíš,“ povedala Alžbeta a po štyroch  sa približovala ku dverám.
„Mám pre teba odkaz,“ stále šepkala Veronika.
Alžbeta sa dostala až ku dverám, prestrčila jednu ruku cez mreže, ktoré mala na izbe a strčila ju do škáry medzi dvere a zárubne. Veronika jej do  dlane vložila malé vrecúško, Alžbeta ruku rýchlo vtiahla späť, „čo je to?“ a obzerala si malé, biele vrecúško.
„Toto som ti mala odovzdať, je to iba pre teba,“  šepkala Veronika spoza dverí, „je to zem z Golgoty, z miesta kde ukrižovali Krista, je to svätá zem, kto ju bude nosiť pri sebe, toho ochraňuje sám Ježiš Kristus, nikto ťa nemôže otráviť ani jedlom, ani tabletkami a ani nápojom. Môžeš jesť všetko čo ti tu dávajú, môžeš piť všetko čo ti tu dávajú a aj tabletky môžeš jesť. Ježiš Kristus ťa ochráni, ale musíš mi sľúbiť, že o tom nikomu nepovieš.“
Alžbeta neodpovedala, len držala v ruke to vrecúško a obzerala si ho. Veronika zatvorila dvere, ale potom ich ešte pootvorila a zašepkala Alžbete, „nezabudni, nikomu to nesmieš povedať, n i k o m u!“
Veronika pribehla dole, kde na ňu už čakali rodičia, „môžeme ísť,“ ešte sa rozlúčila s Melániou a doktorom Štefanom. Ten ju objal a zašepkal jej do ucha, „v živote nemávame druhú šancu, druhý pokus, ale ty ju máš a tak ju využi poriadne.“
Veronika sa zakliesnila do mami a otca a spoločne odišli domov.

O pár dní neskôr  sa Melánia spýtala doktora Štefana, či Alžbete naordinoval nejakú novú liečbu, lebo začala jesť, piť a dokonca aj lieky užíva bez problémov. Doktor Štefan len pokrútil hlavou, že nie a chcel niečo dodať, ale zazvonil mu telefón. Melánia pri zatváraní dverí ešte prehodila „a možno jej cvaklo naspäť.“
Doktor Štefan zdvihol telefón,  chvíľu počúval, mračil sa a potom s veľkým úsmevom zvolal, „Jaro, si to ty? Ja tomu nemôžem uveriť, že ťa počujem. Koľko to už je rokov…no od promócie, ako by sa po tebe zľahla zem. Ani na stretávky nechodíš. Jáááj. Áno v ústave, ako to vieš? Hmm, ty si teda veľmi dobre informovaný, samozrejme, že sa môžeš zastaviť. Pomôcť? Ako by som ti ja mohol pomôcť? Aha nechceš po telefóne, dobre, veď sa teda zastav, dáme reč. Maj sa.“

Po novom roku sa Jaro zastavil, doktor Štefan ho nespoznal. Pamätal si ho, ako lámača ženských sŕdc, ktorý dbal na na svoj výzor a do kancelárie vstúpil starší pán, okuliare v hrubom ráme na konci nosa, vlasy ulízane do strany, ktoré si neustále upravoval, presne tak, ako si aj posúval okuliare na koreň nosa,  menčestrové sako, na lakťoch vydraté a keď si sadol, jednu ponožku mal čiernu a druhú hnedú.
Jaro hneď po výške začal pracovať vo výskumaku  a postupne ho práca tak pohltila, že jeho vášeň a zmysel života, ako tvrdil na výške, ženy, sa zrazu dostali na druhú koľaj.  Okrem výskumu, mu už neostával čas na nič. Zaoberal sa genetikou, skúmal genetické informácie, manipuláciu s nimi, prenos, ich ovplyvňovanie a dôsledky cudzieho vplyvu na ďalšie generácie. Doktor Štefan ho počúval a aj napriek svojmu lekárskemu vzdelaniu mal pocit, že tomu, čo rozpráva Jaro, rozumie len Jaro. Aj sa mu snažil zopár krát naznačiť, že on vôbec nerozumie tomu, čo rozpráva, ale Jaro sa nenechal vyrušovať a vysvetľoval ďalej.
„Pochopil si, čo ti chcem povedať?“ spýtal sa zrazu Jaro doktora Štefana.
„Nie, ani za mak“ a doktor Štefan si preložil nohu cez nohu.
„Pozri“ a Jaro vytiahol z tašky hrubý zväzok papierov, „toto je elektronický zápis jedného chromozómu, jedného jediného chromozómu ľudského tela,“ a podal papiere doktorovi Štefanovi. Ten sa v nich začal prehrabávať a potom sa nechápavo pozrel na Jara. Na papieroch boli veľmi nahusto len nuly a jednotky.
Jaro sa usmial, posunul si okuliare až na koreň nosa a upravil si vlasy, „veď som ti vravel, že je to elektronický zápis. A ja som ho rozlúštil,“ povedal Jaro hrdo.
„Akože rozlúštil? To vieš presne, čo ktorá číslica znamená, čo má na starosti, čo ovláda?“ doktor Štefan sa spýtal nechápavo.
„To nie, lebo na to sa musíš dívať dvojúrovňovo, toto je len elektronický zápis a každá číslica predstavuje nejakú molekulu, to znamená, že keď máš tri nuly vedľa seba, nemusia to byť rovnaké nuly, lebo každá predstavuje inú molekulu, majú len rovnaký elektrický náboj, lenže ja som objavil, že ten elektronický zápis sa skladá z dvoch častí. Z jadra a okolia. Jadro je dané už od počatia, tam sú hlavné informácie, ako sa máme vyvýjať, či budeme chlapec,  alebo dievča, aké budeme mať  vlasy, oči, ruky a to okolie sa na to jadro nabaľuje postupne, ako sa vyvýjame, vlastne až do puberty, keď sa elektro -chemický proces vývoja zastaví.“
Doktor Štefan listoval v tých papieroch, „a ako si našiel to jadro v tomto zhluku núl a jednotiek?“
„Vieš, keď som porovnával elektronický zápis viacerých chromozómov, tak…“ začal vysvetľovať Jaro, ale  doktor Štefan mu skočil do reči, „viacerých chromozómov? To mi chceš povedať,  že si toto tu,“ a rukou pobúchal po hrubom zväzku papierov, „ porovnával s niečím, takým istým?“
„Ehm.“ prikývol Jaro.
„Koľko to má strán?“
„Toto je koľkatka? Dvadsať sedmina, tak tá ma 274 strán. Najviac má tridsať devina, tá ma 312 a najmenej má trinástka, len 258.“
„Takže ty mi chceš povedať, že si porovnal všetkých štyridsať šesť chromozómov?“ neveriacky sa spýtal doktor Štefan.
„No a? A ako by som to asi tak zistil, musel som to porovnávať.“ trošku podráždene odpovedal Jaro.
„To ti koľko trvalo?“
„Sedem rokov,“ bez rozmýšľania odpovedal Jaro.
„Sedem rokov,“ povedal si sám pre seba doktor Štefan, „a čo s tým, ako to chceš využiť?“
„Postupovali sme klasicky, očistili sme to od nánosov, teda toho okolia, potom sme to namnožili a začali sme to aplikovať, podávali sme to myšiam a krysám. Každé zviera dostalo vlastný preparát, to je jasné. Aplikovali sme to vnútrožilne. A nič. Nedialo sa absolútne nič, akurát na niektorých starších kusoch sme si všimli, že sa im zmenila srsť. Tak sme začali experimentovať, mačky, zajace, lenže okrem tej zmeny na srsti sa nediali žiadne zmeny. Nemali dlhší život, nič, len tá srsť.“ Jaro sa na chvíľku odmlčal, „až raz, bolo to takto pred rokom, ráno, keď som šiel do práce, tak som zrazil srnku. Skočila mi do cesty, tesne pred auto, nemal som šancu to ubrzdiť. Volal som kolegovi do práce, že prídem neskôr a čo sa stalo a on, že veď ak ešte žije, tak ju dones, aspoň budeme mať nový objekt na pokusy. Žila, len mala nohy polámané a celý bok mala dorezaný od rozbitého svetla, tak som ju zobral. Spravili sme všetko, ako predtým a preparát sme aplikovali na tej srnke. Už za pár hodín bola celá opuchnutá a,“ Jaro sa zadíval na doktora  Štefana, „a za tri dni nám pobehovala po výskumaku. Po zlomených nohách ani pamiatky, roentgenovali sme ju aj pred tým a aj potom a ten dorezaný bok? Ani jazva, nič, absolútne nič.“
Doktor Štefan len počúval a od údivu zdvíhal obočie. „Takže čo si to vlastne objavil?“
„No to neviem presne, ale ono to nejakým spôsobom  aktivuje naše bunky tak, že opravia všetky nedostatky v našom tele, ktoré  vznikli počas celého nášho života, už od narodenia. Kompletne to zregeneruje a zrenovuje naše telo!“ zvolal Jaro.
„Hmm, len či by to fungovalo aj u nás u ľudí,“ spýtal sa doktor Štefan.
„Fungovalo.“
„Ty si to už skúšal na ľuďoch?“ doktor Štefan sa prekvapene spýtal  Jara.
„Áno, vyskúšal som to na sebe. Pripravil som si vlastný preparát a potom som si dolámal nohu v lýtku.  Po týždni som normálne chodil a zmizli mi aj všetky jazvy zo starých zranení dokonca, aha,“ a Jaro ukázal doktorovi Štefanovi zuby, „vidíš? Jednotka vpravo hore, prišiel som o ňu pri basketbale, keď som mal osemnásť, vyrástla mi nová a aj ďalších päť zubov o ktoré som prišiel v posledných rokoch mi opäť vyrástli. Namiesto štyroch dioptrií mám len polky, len na korekciu.  Ak to môžem povedať zjednodušene, tak tým preparátom, ako by sme si kompletne zresetovali naše telo.“
Doktor Štefan sa zamračil, zahniezdil sa v kresle a spýtal sa Jara, „hmm, na jazyk sa mi tlačí otázka, že prečo si ma navštívil, aký zmysel má tvoja návšteva.“
„Vidím, že ti to páli stále rovnako, ako voľakedy v škole, takže nemusím chodiť okolo toho, ako okolo horúcej kaše, ale ti na rovinu poviem, že som prišiel preto, lebo hľadám nový objekt pre ďalší vyskum.  A tým novým objektom by mal byť človek, ktorý má nejaké zranenie, fyzické, ale najlepšie by bolo, keby mal fyzické a aj psychické, lebo jedine tak môžeme zistiť, aký veľký záber má ten preparát na ľudské telo a či bude účinný. A v tomto ústave je  takých objektov na výber….“
Jaro sa odmlčal a pozoroval doktora Štefana. Doktor Štefan, len pozeral na Jara a potom len tak jemne, potočil hlavou, na znak nesúhlasu.
„Neukvapuj sa,“ pokračoval ďalej Jaro, „rozmysli si to poriadne. Veď čo ti vlastne hrozí, aké riziko? Žiadne. Ak sa to podarí a liečba bude úspešná, bude to tvoj ústav, budeš to  ty, kto bude slávny, lebo ty stojíš na čele toho ústavu  a ak sa to nepodarí a preparát nezaučinkuje, nič sa nestane a v podstate si to ani nikto nevšimne.“
Jaro odišiel od doktora Štefana až nad ránom. Tak dlho diskutovali o kladoch a záporoch jeho pokusu na človeku.  Jaro sa snažil doktora Štefana presvedčiť na spoluprácu a doktor Štefan sa bránil tým, že to si on nemôže dovoliť, lebo je to proti jeho presvedčeniu, proti jeho lekárskej prísahe a aj proti etike. Asi o dva týždne neskôr, Jaro opäť navštívil doktora Štefana a opäť sa ho snažil presvedčiť na možnú spoluprácu, ale opäť neúspešne. Doktor Štefan bol neoblomný, darmo mu Jaro rozprával o tom, koľko ľudských životov a osudov  by sa podarilo zachrániť, koľkým ľuďom by mohli prinavrátiť stratené zdravie a aké by to mohlo mať dôsledky na celú spoločnosť. Doktor Štefan si trval na svojom, nie. Na mojich pacientoch sa žiadne pokusy robiť nebudú!

Bola druhá februárová nedeľa a aj keď bolo ešte chladno, tak slniečko vyhnalo do parku pacientov s návštevami. Doktor Štefan stál pri okne, popíjal kávu a pozoroval ľudí prechádzajúcich sa po parku. Melánia sedela za stolom a pilníkom si opravovala nalomený necht na ruke.
„Dochtor, dochtor,“ Magda otvorila dvere na ordinácii, „tuto ľa máte balík. To mi dal Imro, ten starý blázon, keď som mu prišla umyť ten jeho koterec na vrátnici, vraj  to ešte včera donieslo nejaké dievča a on na to zabudol.Ale nezabudol, čo by zabudol, zasek bol nalôchaný, ako taká sviňa a aj tam zaspal. Šak tam aj bolo smradu, skôr než som to mohla poumývať, musela som vyvetrať.“ Magda zatvorila dvere na ordinácii a stíšila hlas, „Šak on sa vám umýva asi len raz za týždeň a možno ani to nie smrdí ako taký cap a ešte tam má aj naprdené, to z toho chľastu, no tfuj,“ a naznačila odpľutie. „No ja idem, lebo neskončím, ani do večera.“
Melánia si zaborila prsty do vlasov, „bože tá ma teda starosti, veď ona nepovie len to, čo nevie.“
„Ale dozviem sa všetko  z prvej ruky,“ dodal doktor Štefan.
„Hej agentúra Magda a spol,“ povedala Melánia so smiechom.
„By si sa čudovala, ale niekedy len vďaka agentúre Magda a spol. sa niektoré veci dozviem ešte skôr, než sa vôbec stanú,“ doktor Štefan zdvihol prst na ruke, „tak pozor na ňu. Čo nám to tu prišlo?“ Zobral do ruky balík a začal ho otvárať.
Melánia na to, „Pozor, aby to nebola bomba!“
Doktor Štefan  pohrkal balíkom, potom si ho priložil na ucho, „nič, ticho. Doktor Štefan do vlastných rúk.“ Prečítal, čo bolo na balíku napísané, „ však to držím, nie?“
„No už to otvor!“ doslova vykríkla Melánia.
„Čo si taká zvedavá, to je môj balík,“ a doktor Štefan začal pomaličky odbaľovať balík. Keď ho otvoril, zvolal, „jéj, medvedíky, želatínové cukríky a je ich plný balík.“
„Želatínové cukríky? A ja držím diétu!“ vykríkla Melánia.
„A je tu aj priložený list,“ povedal doktor Štefan a hneď aj začal čítať.

Milý doktor Štefan
Dúfam, že sa vám darí a že ste stále taký veselý, ako som Vás spoznala.

Bolo mi u vás krásne, ba čo krásne, bolo mi u vás nádherne. U vás som spoznala úplne iný svet, iný život, kde sa nikto na nič nehral, kde ma hocikto objal  len preto, lebo ma objať chcel a keď mi niekto povedal, že ma má rád, tak to myslel úprimne a od srdca a pripadala som si užitočná. U vás som  ani chvíľku nebola sama.
Lenže tu sa nič nezmenilo. Tu je všetko po starom, pretvárka, neúprimnosť, faloš a samota. Mám pocit, že sem nepatrím.
Stále myslím na to, čo ste mi povedali, keď som odchádzala, že život nám nezvykne dávať druhú šancu, ale ja tú druhú šancu mám.
Ešte raz Vám ďakujem za všetko a prajem veľa šťastia.
Zbohom                                                                                                   Veronika
P.S. pozdravte všetkých a oslaďte si život.

Doktor Štefan sa s Melániou chvíľku na seba pozerali, potom doktor Štefan niekam zavolal. Keď položil slúchadlo, ticho povedal, „včera večer skočila pod vlak.“
„Ráno niečo dávali v správach,“ vykríkla Melánia a rukou si zakryla ústa.
„To bola ona,“ ticho dodal doktor Štefan.
Melánia si obliekla sveter, schmatla zo stola cigarety a bez slova odišla von.
Doktor Štefan sa oprel o obločnicu, hlavou jemne udieral do okenného rámu a stále si opakoval, „život nám nezvykne dávať druhú šancu a ty si ju dostala, tak ju využi poriadne.“ Keď si to povedal asi päťdesiaty krát, tak ešte dodal, „dievča, ale veď ja som to nemyslel takto.“ Zostal opretý o okenný rám a pozoroval ľudí v parku. Zbadal Karola s mamičkou. Karol mal oblečené tričko od Veroniky s našitou plachtou na chrbte. Poskakoval a obiehal okolo mamičky s roztiahnutými rukami.
„Dievča, ale veď ja som to nemyslel takto,“ povedal si opäť sám pre seba.
„A ako si to myslel?“ spýtal sa sám seba, že sa až zarazil pri tej otázke.
„No ako, ako….hmmm, ani sám nevieš a chceš radiť iným a sám si nedokážeš odpovedať na svoju vlastnú otázku.“  Ešte chvíľu tupo hľadel von z okna a potom udrel rukou po stene, „už viem, už to viem, už to mám.“
Práve, keď prišiel na to, ako to myslel, otvorila dvere Melánia, ani ju nenechal tie dvere zatvoriť, „Mel, prosím ťa, mohla by si povedať Karolovej mamičke, aby sa u mňa zastavila po návštevných hodinách?“

Pokračovanie …

Ona

01.08.2016

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón. Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila. Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť viac »

Cestopis: Zimbabwe

08.04.2014

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval, ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

rakka, syria

Vojna v Sýrii je podľa Asadovej poradkyne takmer na konci

18.08.2017 15:33

Sýrska vláda v krajine podľa nej nebude tolerovať armády, ktoré sú podľa nej "nelegitímne", to znamená americkú aj tureckú.

Hnedé či biele, malé či veľké vajce

Hotely naservírovali hosťom 570 kg vajec s pesticídom

18.08.2017 15:05

V štyroch bratislavských hoteloch spotrebovali 570 kilogramov pasterizovanej vaječnej hmoty s obsahom pesticídu fipronil. Dodávateľovi vrátili len 90 kg.

Pavol Hauptvogel

Slovensko potrebuje oživiť potravinárstvo

18.08.2017 14:00

Slovensko čelí zásadným zmenám klímy a musí na ne reagovať, inak jeho poľnohospodárstvo neprežije.

záplavy, povodne, Považská Bystrica

SHMU varuje pred povodňami na severe Slovenska

18.08.2017 13:36

Výstraha prvého stupňa platí od soboty od 18:00 do pondelka do 6:00.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 42896x
Priemerná čítanosť článkov: 1384x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy