Založ si blog

Doktor zzzz – trošku poviedka, trošku sci fi- druhá časť

Park bol celý pokrytý padajúcim lístím zo stromov a tak hlavný hrabač lístia, Maťko, mal plno práce. Pri večeri sa posťažoval, aký je unavený a Veronika sa ponúkla, že mu pomôže, ale Klára hneď zareagovala, že prečo len ona, veď mu pomôžu všetci, Klára, Veronika a aj Karol.  Na druhý deň práve hrabali v parku lístie, no hrabali, viac sa naháňali a hrali, ako hrabali a v ordinácii doktora Štefana stála pri okne Veronikina mama a pozorovala Veroniku.
„Ja si už ani nepamätám, kedy sa naposledy takto smiala a naháňala,“ povedala Veronikina mama a utrela si slzy vreckovkou. „Doma išla z jednej depresie do druhej, stále sedela len zatvorená v izbe a keď aj išla niekam von s kamarátmi, tak nám ju vždy doviezli opitú. Skúšali sme to po dobrom, po zlom, ale nič nepomáhalo.“  Veronikina mama si sadla späť do kresla a spýtala sa doktora, „dávate jej teraz nejaké antidepresíva?“
„Nie, žiadne, len vitamíny.“
Na prekvapený výraz Veronikinej mami, sa jej to doktor Štefan snažil vysvetliť, „zmena prostredia. Tu neplatia tie hodnoty, ktoré vyznáva okolie v ktorom sa Veronika pohybuje, tu nikoho nezaujíma, akú ma kto postavu, či má dokonalú pleť, či je on do nej, kto s kým, ale hlavne,  tu vám každý povie, čo na srdci, to na jazyku, lebo,“ doktor Štefan sa usmial a poškrabal na nose, „lebo tu hovoria pravdu, hovoria priamo, nie že by neklamali, to nie, tí vedia klamať tak, že by aj politikov tromfli, ale keď vám bude s prepáčením trčať šušeň z nosa, tak mnoho ľudí sa radšej otočí a nepovedia vám to priamo do očí, ale za vaším chrbátom sa z vás budú smiať, ale tu vám to povedia hneď a priamo do očí, trčí ti šušeň z nosa a basta. Nie preto, aby vás zosmiešnili, alebo zahanbili,  ale preto, lebo je to fakt a práve toto je ten najväčší problém v jej okolí.“
Doktor Štefan jej ešte dlho vysvetľoval a radil a Veronikina mama mala na doktora veľa otázok, keď sa nakoniec spýtala, či sa môže s Veronikou stretnúť. Doktor jej namiesto odpovede otvoril dvere a rukou naznačil, že až po vás.

Maťko, Karol, Klára a Veronika nahrabali obrovskú kopu z lístia, Karol sa rozbehol a s výkrikom, „pozor,  letím!“  skákal do tej kopy rybyčky a Klára, Maťko a Veronika sa okolo naháňali. Maťko chytil Veroniku, objal ju a zakričal, „mám ťa, mám ťa a teraz ty naháňaj.“
„Maťo!“ skríkla Veronika, „to si čo urobil!“
„Čo spravil?“ spýtala sa Klára.
„Chytá ma za prsia,“ zvolala Veronika.
„Aké prsia, veď tam nič nemáš,“ vykríkol Maťko a už sa aj rozbehol preč.
„Veď počkaj, keď ťa chytím, uši ti vykrútim,“ a Veronika sa rozbehla za Maťkom. Práve vybehli spoza tej veľkej kopy lístia, Maťko pišťal a Veronika ho už už skoro mala, keď v tom zastala, lebo asi desať metrov pred ňou stála jej mama.
„Veronika,“  povedala Veronikina mama, „Veronika, ahoj,“ a zamávala na ňu rukou.
Karol práve dopadol do kopy lístia tak, že mu z neho trčala len hlava, pozrel sa na Veronikinu mamu , ukázal na ňu prstom a skríkol, „aha, nový kozmonaut.“
„To nie je kozmonaut, to je Veronikina mama,“ povedala Klára. Karol sa rýchlo vyhrabal z lístia, pozbieral tie najväčšie listy,  podal ich Veronike, ako kyticu a postrčil ju dopredu, „no choď, načo čakáš, ešte ti uletí späť.“
Veronika podišla k mame, chvíľu boli ticho, len sa na seba pozerali, potom Veronika vystrela ruku a podala jej kyticu z listov.
„Ahoj mami.“
Mama ju silno objala a stískala, že až Veronika zapišťala, „áu mami, to bolí.“
Karol sa rozbehol k nim, roztiahol ruky, ako krídla na lietadle, začal okolo nich krúžiť, vrčal ako lietadlo a kričal, „vítame vás vzácna návšteva, vítame ťa cudzinka na našej planéte zvanej Zem.“  Maťko zapišťal, ako stíhačka, roztiahol ruky, rozbehol sa a tiež začal okolo nich krúžiť. Pridala sa k nim  aj Klára a všetci svorne kričali, „vítame ťa cudzinka, vítame.“  Karol zrazu odplachtil k tej veľkej kope lístia, zobral ho za plnú náruč a hodil ho do Veroniky a jej mami.
„Zásah, zásah,“ vrieskal, hneď sa ku nemu pridali Maťko a aj Klára a bombardovali ich plnými náručiami lístia. Karol ich zvalil na zem a sypali to lístie na nich, potom sa nich zvalili všetci traja a za veľkého smiechu sa váľali v tom lístí.
Keď ustali, Veronika sa objala s mamou a mama jej zašepkala do ucha, „ľúbim ťa.“
„Aj ja teba ľúbim mami a prepáč,“ Veronika pobozkala mamu na líce a silno sa k nej pritiahla.

Bolo to  asi pred tromi rokmi, keď doktor Štefan zariadil pre Maťka nedeľné návštevy.  Nikto za ním nechodil a on sa príliš často vypytoval, kedy aj on dostane návštevu a kedy aj jemu niekto donesie koláč, alebo stehno z kačice, ako niektorým iným pacientom ústavu. Doktor Štefan sa porozprával s farárom, ktorý slúžil bohoslužby v sanatóriu a odvtedy každú nedeľu chodí za Maťkom niektorá z miestnych farníčok a donesie mu koláč, alebo nejakú inú mlsotu. Zo začiatku mali v kostole urobený rozpis, ktorá v ktorú nedeľu pôjde na návštevu, ale posledný rok sa bežne stretnú na návšteve aj dve tri „tetky“.  A v túto nedeľu sa tam stretli hneď tri tetky farníčky, každá doniesla Maťkovi niečo iné a Maťko im zato recitoval básničky, spieval a rozprával, čo nové bolo dnes na bohoslužbe, čo hovoril farár, lebo oni takého farára v meste nemajú, ako majú oni. Potom im hovoril o Veronike a o tom, ako ju chytal za prsia. Všetky tri sa pustili do Maťka, že to sa nepatrí chytať dievčence za prsia, že obchytkávanie je ťažký hriech a že múdri chlapci takéto veci nerobia.  Maťko sa pozrel na nich a s plnými ústami povedal, „a čo, teba nikdy nikto nechytal za prsia?“

Veronika otvorila dvere na ordinácii, „Maťka, niekto mi zobral mikinu z izby a krém na pleť.“
Melánia sa pozrela na Veroniku, „ako z tvojej izby?“
„Áno, mala som to na stoličke.“
„No, asi tuším,“ prehodila Melánia, prehodila si sveter na plecia a zobrala Veroniku okolo pliec, „Magda mi teraz volala, že jej opäť zmizla hadica od vysávača a metla, náš letec asi zase vyčíňa.“

Karol bol na prvom poschodí, stál na stoličke, oblečenú mal Veronikinu mikinu, kapucňu mal na hlave a celú ju natrel Veronikiným krémom na pleť,  spravil si z nej ohňovzdorný štít. Jednu ruku mal vystretú nad hlavou a držal v nej hadicu od vysávača. Pri Karolovi stál jeden zriadenec a snažil sa ho presvedčiť, aby zišiel dole z tej stoličky.
„Nevyrušuj ma, nevyrušuj ma, lebo ak nezachytím ich signál, tak ma nenájdu a zablúdia,“ nervózne odvrával Karol zriadencovi.
„Karol, tvoja mamička ťa prišla pozrieť, doniesla ti nové číslo leteckého magazínu, poď dole, poď,“ povedal zriadenec a podával Karolovi ruku.
Keď tam Melánia  a Veronika prišli, Veronika len zopla ruky, „Karol, to si čo urobil s mojou mikinou a môj krém!“ a zo zeme zdvihla prázdny obal.
„Teraz nemám čas, nevyrušuj ma,“  odvrkol Karol.
Zriadenec s Melániou si vymenili pohľady, obaja sa pozreli na hodinky a potom na Karola. Veronika ich pozorovala, potom sa usmiala, podišla ku Karolovi a potiahla ho za ruku, „nemôžeš chytiť ich signál, alebo oni nemôžu chytiť tvoj signál?“
Karol na ňu nechápavo  pozrel tým jeho jedným okom, ale Veronika pokračovala, „ja som raz niekde čítala, že oblečenie zabraňuje prenosu signálov  z človeka a na človeka. Možno by ti pomohlo, keby si sa vyzliekol. Do naha.“
Melánia škaredo zazrela na Veroniku, ale Veronika sa len usmiala a pokrčila pleciami. Karol zišiel zo stoličky, zriadenec  ho chytil za ruku a povedal, „no poď Karol, poď, mamička už na teba čaká.“ Lenže Karol sa mu vyšmykol, rozbehol sa dolu schodmi a začal zo seba strhávať šaty. Zriadenec, Melánia a Veronika sa za Karolom rozbehli tiež, ale keď už zriadenec skoro Karola chytil, tak Veronika zakričala, „pozor Karol! Nedaj sa, utekaj, utekáááj! Karóóóóóól.“
„Veronika!“ skríkla Melánia, ale Veronika nepočúvala Melániu, len sa smiala a povzbudzovala Karola.
Karol vbehol do vstupnej haly, ktorá bola o tomto čase plná hostí, nedeľných návštevníkov, hopkajúc sa predieral pomedzi stoly a stoličky a zhadzoval zo seba oblečenie. Vo vstupnej hale nastal chaos a zmätok, nikto nechápal, čo sa robí.  Keď sa Karol vyzliekol do naha, vyskočil na stôl, búchal sa rukami do hrude, alebo mával hadicou od vysávača nad hlavou a vykrikoval, „som astronaut, som astronaut!“
„Karóóóól, pozóóór,“ zakričala Veronika na Karola, lebo ho obkolesili všetci štyria zriadenci z ústavu, „ujdi von, ujdi von,“ vrieskala Veronika a rozbehla sa tiež.  Karol preskákal  cez stoly až ku dverám a vybehol von. Pred ústavom bolo veľa áut, Karol vyliezol na strechu jedného auta a začal tancovať. Aj Veronika tam pribehla, tlieskala rukami nad hlavou, spievala nejakú pesničku a tancovala tiež.
Keď zriadenci konečne dostali Karola pod kontrolu a viedli ho preč, jeden z nich sa veľmi škaredo pozrel na Veroniku a ticho jej povedal, keď okolo nej prechádzal, „toto si odskáčeš ty malá štetka.“
„Vyser si oko, ty kretén,“ odštekla mu naspäť.
„Veronika!“ skríkla Melánia a aj začala Veronike niečo vyčítať, ale Veronika objala Melániu a položila si hlavu na jej rameno, „Maťka, prepáč, prepáč, prepáč, ale ja som tu taká šťastná.“
„No poď slečna poď aj ty, aby si nám dnes ešte  niečo opäť nevyviedla,“ povedal jeden zriadenec, zobral Veroniku za rameno a odvádzal ju do vnútra.  Veronika spravila pár krokov a potom sa za veľkého kriku a pišťania zviezla na zem, začala kopať nohami a kričať, „nié, ja nechcem ísť do pivnice, ja nechcém, prosím, dnes ma nepriväzujte a nebite, ja už budem poslúchať, ja nechcem, prosím, prosííííím…..“  Zriadenec tam len stál a nechápavo sa pozeral na Veroniku, potom ju zdvihol a ako vrece zemiakov si ju prehodil cez plece a odniesol do jej izby.

V pondelok ráno sedela Veronika v kresle a mlčky hľadela do zeme. Doktor Štefan bol veľmi nahnevaný, vyčítal jej čo všetko sa mohlo stať, či si to teraz uvedomuje a že ju bude musieť za to potrestať.
„Mňa to mrzí, naozaj,“ povedala Veronika ticho, „už sa to nezopakuje, sľubujem.“
„Včera si mala byť takto ticho a dnes sme tu nemuseli  sedieť a riešiť tento problém,“  doktor Štefan otvoril dvere, „Melánia, odveďte Veroniku do izby a postarajte sa, aby …“ lenže Veronika mu skočila do reči, „Melánia? Aká Melánia, ty nie si Maťka, Martina?“
Melánia jej vysvetlila, prečo ju pacienti volajú Maťka, Veronika sa nahlas zasmiala, capla sa rukou po čele a zvolala, „ja umrem, veď to tu je normálne blázinec.“
„Udeľujem ti trest, jeden deň domáceho väzenia, jeden deň nevytiahneš päty z izby, aj jedlo ti donesú na izbu, Melánia, postarajte sa o trestankyňu,“  povedal rázne doktor Štefan a naznačil rukou, aby odišli z ordinácie.
„Rrrrrozkaz šéfe,“ odsekla Veronika a rýchlo zatvorila dvere.
Keď ani po pár minútach neutíchal smiech z vedľajšej miestnosti, doktor Štefan otvoril dvere a tam, Melánia sedela na stoličke a od smiechu sa až držala za brucho a Veronika tancovala na stole, nad hlavou krúžila svetríkom, druhou rukou držala banán medzi nohami a vykrikovala, „ja som astronaut, ja som astronaut…“
„Dva dni,“ doktor Štefan ukázal Veronike dva prsty a zatvoril dvere.
Veronika rýchlo zoskočila zo stola, „tak ja asi radšej pôjdem.“

Večer, len čo prišla Veronika zo sprchy, jej Klára zaklopala na dvere, „môžem ťa rozčesať?“ spýtala sa ticho.
„Poď ďalej,“ povedala Veronika.
Klára jej rozčesávala vlasy, prameň po prameni a popritom sa pýtala Veroniky, že prečo je tu. Veronika jej odpovedala a Klára ju po jej odpovedi buchla kefou po hlave, „ty si ale ťapa.“
„Hm, som a ty si tu prečo?“  spýtala sa Veronika.
Klára jej rozprávala svoj príbeh, ale Veronika jej skočila do reči, „ako si to hovorila, že sa píšeš? ……ale veď ja si ťa pamätám, ty si bola…“ ale to ju Klára opäť buchla tou kefou po hlave, len tentoraz silnejšie a  povedala, „buď ticho.“
„Prepáč, prepáč, nechcela som,“ ospravedlňovala sa Veronika, potom vytiahla z malej taštičky  malé okrúhle zrkadielko a chcela si skontrolovať vlasy, lenže Klára vykríkla, schovala si tvár do dlaní a kričala, „schovaj to, daj to preč, daj to preč!“
Veronika rýchlo schovala zrkadielko, potom objala Kláru a ospravedlňovala sa jej, „ja som naozaj ťapa sprostá, prepáč Klára, prepáč mi to.“
Potom ležali na posteli a rozprávali sa, keď sa Veronika priamo spýtala, „môžeš si dať dole šatku?“
Klára bola ticho, nič nehovorila, nehýbala sa, len z hlboka dýchala. Zrazu sa posadila a pomaly si začala odmotávať šatku z hlavy. Veronike až srdce začalo biť rýchlejšie, keď uvidela pravú tvár Kláry. Bielo-ružovo-žltá farba pokožky, na hlave  nemala ani jedného vláska, len na zátylku a za pravým uchom dva ostrovčeky vlasov, namiesto uší, len dve zošúverené čosi, z nosa jej chýbala pravá dolná časť a tvár bola, ako zlý, veľmi zlý voskový odliatok tváre. Veronike skákali oči, ako divé, usmiala sa, brnkla prstom Kláre po nose a povedala, „máš krásne oči.“
„Ďakujem,“ usmiala sa, opäť si zahalila hlavu do šatky, brnkla Veronike po nose, „aj ty máš krásne oči,“ vstala a odišla preč.

Ráno sa Veronika zobudila na neskutočný krik, niekto strašne vrieskal na chodbe.
„Snéééééééh, napadol snééééh,“ Maťko vrieskal čo mu hrdlo stačilo a pobehoval od okna k oknu. Ani nečakal na raňajky, len hodil na seba bundu, schmatol nejakú igelitku a už aj utekal von. V parku boli dve také vyvýšeniny, na ktorých sa dalo šmýkať.
Doktor Štefan išiel pešo po príjazdovej ceste, už bol skoro v ústave, keď začul za sebou niekoho kričať, „doktor, doktor,“ to Maťko utekal za doktorom, keď ho zbadal prichádzať.
„Doktor zzzzz, doktor zzz, zzima prišla,“ uši červené, celý bol od snehu a snažil sa doktora trafiť snehovou guľou. Doktor pred ním chvíľu utekal, potom ho chytil okolo ramien a spolu utekali do vnútra.
„A porianne si tie nohy od sňahu obúchajte,“ Magda stála v strede chodby, ako generál, v jednej ruke mop a v druhej vedro, „potom sa to roztopí na nohách a len to budete rozvlákať a svinčík robiť po celej chodbe. Som hovorila, že nasneží, v krížoch ma lámalo celý týždeň. No a zase budú vianoce na blate. Katarína na ľade, vianoce na blate. A tie chúdence deti o prázdninách budú sedieť doma, lebo bude pršať a všade bude kopec blata, ale zasek je to  dobré, aspoň si ruky a nohy nepolámu na lyžoch. Hovorila som, aby ste si porianne tie nohy ogabali, včil som to umývala a už je to zasek zasrané,“ Magda kričala na ďalších prichádzajúcich.

Na Mikuláša prišla nová pacientka, vcelku príjemná atmosféra sa zrazu zmenila. V priebehu jedného dňa, museli aj dva, tri krát zasahovať sestričky a zriadenci. Nová pacientka ničila nábytok, odmietala jesť, odmietala piť a odmietala aj akúkoľvek pomoc. Ukľudnila sa až po injekcii.

Alžbeta.

Staršia pani okolo šesťdesiatky, pred viac, ako tromi rokmi jej zomrel manžel a ona, aby vyplnila svoj čas, ktorého mala zrazu priveľa, začala chodiť do kostola. Nie žeby do kostola predtým nechodila, len tam začala tráviť skoro celé dni. Čítala veľa knižiek o svätých o mníchoch, pustovníkoch, až začala svojich knižných hrdinov napodobňovať.  V lete v zime chodila oblečená len v odeve z jutového vreca, na nohách len sandále, pôstila sa  365 dní do roka a prestala brať lieky. Mala problém s nízkym tlakom a so zvýšeným cukrom.  V zime ju jej deti vozili do nemocnice, lebo mala silné zápaly z prechladnutia a omrzliny na nohách a v lete zase odpadávala z dehydratácie. Do ústavu ju museli doviesť, lebo si v jednej knihe prečítala o nejakej svätici, ktorá držala pôst 41 dní. 41 dní nejedla a nepila, len sa oddávala meditácii s Bohom a Alžbeta chcela byť presne, ako ona. V ústave odmietala spať na posteli, dokonca aj matrac odmietala, chcela len deku, rozbila okno a žiadala vypnúť kúrenie, lebo že jej tam príliš teplo. Museli ju priväzovať k posteli.
Pokračovanie ….

Ona

01.08.2016

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón. Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila. Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť viac »

Cestopis: Zimbabwe

08.04.2014

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval, ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

black hawk, vrtuľník

Prvé dva vrtuľníky Black Hawk sú už na Slovensku

26.06.2017 22:53

Na letisku v Prešove pristáli prvé dva viacúčelové vojenské vrtuľníky UH-60M Black Hawk, ktoré budú súčasťou výzbroje Vzdušných síl OS SR.

lietadlová loď, loď, Queen Elizabeth

Británia predstavila Queen Elizabeth - najväčšiu lietadlovú loď

26.06.2017 22:44

Zo škótskych dokov na svoju prvú pokusnú plavbu vyrazila doteraz najväčšia a najpokročilejšia britská vojnová loď, lietadlová loď HMS Queen Elizabeth kráľovského námorníctva.

merkel

Hrozba islamského terorizmu tu nebude večne, myslí si Merkelová

26.06.2017 22:01

Islamský terorizmus mení našu spoločnosť, jedného dňa aj táto hrozba prejde, je presvedčená nemecká kancelárka Angela Merkelová (CDU).

balistická raketa, trident, odpálenie, raketa

Rusko ohlásilo úspešný test balistickej rakety Bulava

26.06.2017 21:29

Rusko ohlásilo ďalšiu úspešnú skúšku medzikontinentálnej balistickej rakety Bulava, ktorú odpálili z jadrovej ponorky Jurij Dolgorukij plávajúcej pod hladinou Barentsovho mora.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 42384x
Priemerná čítanosť článkov: 1367x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy