Založ si blog

Doktor zzzz – trošku poviedka, trošku sci fi – prvá časť

Doktor Štefan ešte  len vystúpil z auta a už počul upratovačku, ako v  suteréne nadáva, „ktoré hovädo zase, ktoré hovädo! Ale veď ja ho dostanem, ja ho dostanem, ale ten si ma nepraje.“
„Dobré ráno Magda,“ zakričal doktor Štefan do pootvoreného okna v suteréne  a zmizol za zamrežovanými dverami.
„Doktor, doktor,“ vyrútila sa Magda na doktora, ako fúria, „ ale s týmto už musíte niečo urobiť, to je už druhý raz v tomto týždni, čo mi niekto ukradol hadicu od vysávača a rúčku z mopu. Veď ja  už za chvíľu nebudem mať s čím upratovať.“
„Magda,“ povedal doktor Štefan kľudne a chytil Magdu okolo pliec, „a potom sa čudujete, že vás bolí žlčník, keď vy hneď takto od rána kričíte a rozčuľujete sa. No kto by to asi tak mohol zobrať, keď nikto cudzí sem nechodí.  A čo vnučka, kašeľ už povolil?“
„Ale áno, už spala dobre tejto noci.“
„Cibuľový čaj nikdy nesklame Magda,“  žmurkol doktor Štefan na Magdu a ešte dodal, „tú hadicu dostanete hneď späť.“
Doktor Štefan už stúpal hore po schodoch, ale ešte stále počul Magdu, ako nadáva, „banda jedna sprostá, zlodejská, debilná.“
Na chodbe na doktora už čakal Maťko, sedel na lavičke pred ordináciou, niečo si pospevoval a hompáľal nohami. Keď  ho zbadal, rozbehol sa oproti nemu, roztiahol ruky a objal ho.
„Dobré ráno doktor, dobré ráno.“
„Dobré ráno Maťko, ako si sa vyspal?“ odpovedal doktor Štefan na pozdrav a objal Maťka jednou rukou.
„Strašne zle, ale naozaj strašne, nemohol som spať, mesiac mi svietil do izby, asi desať krát som bol v noci hore, len som sa prevaľoval na posteli,  asi potrebujem nejaké vyšetrenie,“ povedal Maťko vážne a demonštratívne si zívol.
Doktor Štefan sa pousmial, lebo večer síce bolo jasno a mesiac naozaj silno svietil, ale ešte pred polnocou sa nad mestom prehnala silná búrka a potom skoro až do rána hrmelo, čo sa ten búrkový oblak točil dookola mesta, takže tak ako vždy, Maťko si vymýšľal len preto, aby mohol sedieť v ordinácii a doktor ho počúval cez fonendoskop a on mohol kašľať a vyplazovať jazyk.

Maťko.

Má už cez dvadsať a je postihnutý Downovým syndrómom. V ústave je už od svojich štrnástich, starala sa o neho len mama a keď  zomrela, starala sa o neho stará mama a keď zomrela aj ona, nemal sa kto o neho starať a tak ho zobrali do ústavu. Je to taký lapaj, večné decko, ale aby nemal čas na vymýšľanie lotrovín, tak ho doktor Štefan zamestnáva prácou v záhrade a priľahlom parku, a tam je Maťko naozaj šikovný a hlavne zodpovedný. A okrem toho je aj hlavným zabávačom v ústave, lebo sa stále smeje a miluje spievanie. A ešte miluje sestričku Melániu, ktorej raz povedal, „Mel, ty si ako tá, Maťa Hari,“ a odvtedy jej nikto inak nepovie, len Mata Hari, niektorí noví pacienti ústavu ani nevedia jej pravé meno a volajú ju Maťka. Ale doktora Štefana nemiluje, toho rovno zbožňuje, čo povie doktor Štefan, to je zákon, to platí a ešte miluje Dublatanku a „Džuriňďu.“

Doktor Štefan sa pousmial, potľapkal Maťka po chrbáte a spýtal sa ho, „stalo sa niečo cez noc, alebo máme niečo nové?“
„Prišla jedna nová,  Karol opäť čaká a…“ sklopil zrak a potmehúdsky sa usmial, „a viem novú básničku.“
„Tak mi ju povedz,“ zvolal doktor Štefan.
Maťko sa zhlboka nadýchol a spustil:
„Slnko postoj,
slnko stoj,
už nemôžem,
už nevládzem,
môžem ťa počkať, môžem ti ísť oproti?
Čo?
Že nie?
Tak sa vopchaj do riti.“ A Maťko sa za hlasného rehotania rozbehol preč, ale ešte stihol zakričať, „to ma Klára naučila.“
„Maťko!“ skríkol doktor Štefan, ale potom sa schuti zasmial a otvoril dvere na ordinácii, „dobré ráno Mel, dnes opäť krajšia, ako včera, máme niečo nové?“
„Bre ráno,“ odpovedala Melánia na pozdrav  a ani nezdvihla hlavu od papierov, ktoré práve vypĺňala, „ts,ts,ts, ach jáj,  kávu?“ a ani nečakala na odpoveď a šťukla vypínačom na kanvici. „ V noci nám priviezli nový prípad, tu je správa a Karol nám chce opäť uletieť.“
„Kde je Karol, lebo  už sa mi pani Magda sťažovala, že jej opäť zmizla hadica od vysávača a aj rúčka do mopu,“  povedal doktor Štefan a zatváril sa tak divne tragicky s úsmevom na perách.
„Jééžiš, pani Magda,“ zavrčala Melánia a rukami si vbehla do vlasov, „ja  z tej starej bosorky raz vypĺznem, ako starý angorák, veď tam má dvadsať mopov a tri vysávače, ale ona nemôže v stredu vysávať s červeným vysávačom a umývať s mopom, ktorý ma žltú rúčku, lebo ona má v tom porádek. Minule som si bola zapáliť vonku a vypila som si tam aj kávu a cestou späť som videla, že má Magda otvorené, tak som sa zastavila, prehodili sme pár slov, ona len zlatíčko sem, zlatíčko tam a ja už keď som držala ten pohár od kávy, tak som si ho opláchla u nej v umývadle. Aký krik tá na mňa spustila? Vraj nepúšťaj mi vodu do toho umývalla, čeraj som ho umývala.  Čo vám netečie voda v ordinácii? No len sa neposer ty stará bosorka. Koľko  cukru, jeden, dva?“
„Dva,“ povedal doktor Štefan a nadvihol obočie, „tak kde je ten Karol?“
„Na poschodí,“ odsekla Melánia a hodila rukou.

Karol
39 rokov, bývalý pilot bezmotorových lietadiel, pred dvanástimi rokmi mal nehodu, prišiel vtedy  o ľavé oko, pravú nohu  nezohne poriadne v kolene a žije odvtedy  v inom svete. Posledných deväť rokov žije v ústave, lebo  je  presvedčený, že vie lietať ako vták a tak sa o to aj niekoľko krát pokúsil. Keď nemá depresie, tak žije v očakávaní. V poslednej dobe čakáva na raketoplán a astronautov, lebo iba on pozná cestu ku vzdialenej hviezde a iba on dokáže riadiť najnovší raketoplán.

„Dobré ráno Karol,“ povedal doktor Štefan a prisadol si ku Karolovi na lavičku pri okne.
„Ešte neprišli?“
„Ee, neprišli, neviem čo sa stalo, veď mi jasne dali vedieť, že medzi štvrtou a piatou si ma prídu vyzdvihnúť a už je sedem. Ale ja asi tuším, ja tuším, kde je problém, oni nevedia ovládať ten nový raketoplán. Veď som im už minule nechal odkaz, že sa nemusia hanbiť prísť po mňa aj v tom starom a ja ich potom naučím, ako sa to ovláda. A to ešte netušia,“ pozrel sa na doktora tým jedným okom v ktorom sa mu rozhorel ohník, „že mám pre nich prekvapenie.“
„Aké prekvapenie máš pre nich pripravené Karol?“  povedal doktor Štefan so záujmom v hlase.
„Nový druh paliva, hmm, vidíš?“ a Karol mu ukázal drevenú násadu do mopu.
„Ehm a ako to funguje?“ doktor Štefan neskrýval prekvapenie.
„To vložia do generátora a zahrejú a z paliva sa uvolní energia vo forme plynu, potom ten plyn zmiešajú s kerosínom, vznikne vysoká teplota, plyn sa zapáli a ako odpad vzniknú fotóny. A fotóny sú predsa svetlo, takže raketoplán poháňaný týmto palivom bude letieť rýchlosťou svetla“ a Karol si spokojne kýval hlavou zo strany na stranu.
„Hmm, zvláštne,“ povedal doktor Štefan a zobral tú drevenú palicu do ruky, „že na to ešte nikto neprišiel, veď v lesoch máme toľko dreva.“
„Na to nemôže len tak hocikto prísť, to musíš najskôr študovať a mať perfektné kontakty.“  Opäť pokýval hlavou zo strany na stranu, „nie, to bez kontaktov nemáš šancu, bez kontaktov si nikto, žiadny objav, si nula.“
„A toto je načo?“ spýtal sa doktor Štefan a ukázal na hadicu od vysávača.
Karol sa zasmial, „a ako sa asi tak napojím na ich ventilačný systém? Veď ja nemám skafander, ten mi dajú až na palube a to môže trvať aj niekoľko minút, veď by som sa zadusil dovtedy,“ chytil doktora okolo pliec a dodal, „myslite doktor, myslite.“
„No ja myslím, že oni už teraz neprídu, veď nikdy nechodia cez deň, takže môžeme ísť pokojne dole, čo myslíš Karol?“ povedal doktor Štefan a hneď sa aj postavil.
Karol len pokýval hlavou na súhlas a vstal tiež.
„A toto mi daj, ja ti to odložím do skladu, veď hádam nechceš, aby sa vesmírne palivo povaľovalo niekde v kúte izby“ a doktor Štefan mu hneď aj zobral hadicu od vysávača a násadu do mopu.
„Tak, správne doktor, správne, ale radšej si to schovajte pod plášť, nech to nikto nevidí, veď viete ako, ľudia sú schopní  predať všetko a tu sa nedá veriť naozaj nikomu“ a Karol zažmurkal na doktora tým jeho jedným okom.

„Pani Magda,“ oslovil doktor Štefan Magdu, ktorá práve ručne umývala schody, „tu máte tú násadu a aj hadicu a nabudúce si ten sklad zamknite poriadne.“
„No šak konečne, to trvalo dneska“ vyštekla Magda a mokré ruky si utrela do zástery.
„A pani Magda, veď tam máte plno iných mopov, tak prečo sa tu krčíte a umývate tie schody ručne?“ spýtal sa doktor Štefan začudovane.
„Do toho sa mi vy nestarajte, ja v tom mám porádek, vy mi nebudete rozprávať s čím ja mám umývať a s čím nemám, všetko je čisté, tak ako boh prikázal,“ povedala Magda rázne a pozerala sa priamo do doktorových očí.
„Ale veď ja vám nechcem nič prikazovať, len sa mi to nezdá, normálne, ale máte pravdu, všetko je čisté“ a doktor Štefan sa radšej pobral preč, ale ešte počul pani Magdu, ako si šomre popod nos, „normálne, normálne, čo už len môže byť v blázinci normálne, šak jediná normálna som tu ja.“

„Mel, doveďte mi  ten nový prípad z noci?“ doktor Štefan sa pozrel do papierov, „pardón, tú novú, Veroniku.“
„Ahoj, sadni si,“ povedal doktor Štefan Veronike na privítanie a ukázal rukou na veľké kreslo pred ním.
Veronika ledva zašeptala, dobrý a ďakujem a potom sa schúlila do veľkého kresla.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej doktor Štefan.
Veronika len mykla plecom.
„Chcel by som sa s tebou rozprávať, chceš sa rozprávať so mnou?“ opäť jej doktor Štefan položil otázku.
Veronika opäť mykla plecom a prikývla na súhlas.
Doktor Štefan stiahol rolety, lebo prítmie otvára dušu, pustil jej hudbu podľa želania a začali sa  rozprávať…….

Veronika

Mladé, iba sedemnásť ročné dievča sa pokúsilo o samovraždu. Nešťastne zamilovaná, neopätovaná prvá láska, alkohol, rodičia, škola, tvár pokrytá červenými pupencami a zistenie, že modelka z nej nikdy nebude ju dohnalo až k rozhodnutiu, že plné balenie tabletiek na spanie a pol fľaše vodky, bude tým najlepším riešením. Jej bledá tvár bola v ostrom kontraste s jej dlhými čiernymi kučeravými vlasmi.

„Ja som sa nepýtala na tento skurvený svet, ja som nikoho neprosila, aby ma sem zobrali, tak prečo sa potom správajú, ako by som neexistovala, ako by som vôbec nebola?“ Veronika sa rozohnila a rozprávala už úplne sama, už nepotrebovala otázky od doktora Štefana, on len sedel a počúval. Z počítača znela hudba podľa jej želania, zrazu sa uprostred rozprávania zasekla, lúskla prstami a skoro vykríkla, „jéés, toto je moja obľúbená, ehm, ehm, fakju, fakju, fakju madr, fakju, fakju, fakju fadr, fakju, fakju, fakju evryvan, let mi dai, let mi gou tu fakin hel….“
Doktor Štefan len sedel  a mlčky pozoroval Veroniku, bola výbušná, ako dynamit, bola nespútaná, bola plná sily a energie a pritom…..
„Veronika!  To mi už naozaj nemohli dať drbnutejšie meno. Nika. Nika toto, Nika tamto, Nika poď sem, Nika to nesmieš, ešte aj spolužiaci sa mi smejú, že dnes som ťa mal na raňajky Nika, natrel som si ťa na chlieb.“ Veronika sa odmlčala a zašla si rukou do vlasov, „čo som nátierka?“ prehodila už tichšie, potom si utrela nos do rukáva, „nemám nikoho na tomto skurvenom svete, nikto si ma nevšíma, nikomu nechýbam, možno by si ani nevšimli, keby som odišla navždy.“
„Rodičia? To ako tatko s mamkou?“ pozrela sa kyslo na doktora a len hodila rukou, „tí na mňa serú.“
„Dnes ráno volala tvoja mama, pýtala sa, ako sa máš, či niečo nepotrebuješ a kedy by ťa mohla prísť navštíviť,“ povedal doktor Štefan ticho.
„Moja mama,“ povedala prekvapene Veronika a nadvihla obočie, „moja mama sa zaujímala o mňa? Tomu neverím.“

Na obed poprosil doktor Štefan Maťka, aby Veroniku uviedol do spoločnosti. Maťko si k nej prisadol a hneď aj spustil, „ahoj, ja som Maťko a som tu riaditeľom a ty sa máš ako?“  a na prekvapenú Veroniku  žmurkal očami spoza hrubých skiel svojich okuliarov.
„Ako sa voláš? Jééééj, ty máš krásne meno, keby som bol dievča, tiež by som sa chcel volať Veronika. A chlapca už máš?“
Na Veronikino pokrútenie hlavou a sklopené oči, Maťko len hodil rukou a žoviálne dodal, „nevadí, ani ja nemám ešte chlapca,“ a detsky naivne sa zasmial. Zasmiala sa aj Veronika.
Od vedľajšieho stola prišla ku Veronike Klára, celú hlavu a aj tvár mala zahalenú v šatke a na ľavej ruke mala rukavicu, pravou rukou pohladkala Veroniku po vlasoch a ticho povedala,
„máš krásne vlasy, nádherne, aj som také mala, aj som také voľakedy mala,“ posledné slová už hovorila cez plač, potom si dala ruku na ústa,  nahlas sa rozplakala a do toho začala hystericky vrieskať, vždy hlasnejšie a hlasnejšie „aj ja som mala také vlasy, aj ja som mala také vlasy, aj ja som mala také vlasy….“ to ju už ale držali sestričky a viedli ju do jej izby.

Klára

Čerstvá tridsiatnička, bývala modelka, postava ako lusk, krásna tvár a tie jej vlasy, ryšavé, dlhé,  husté a kučeravé. Lenže pred ôsmimi rokmi pri havárii skoro zhorela v aute. Mala ťažké popáleniny, hlavne na hornej polovici tela. Najskôr sa len začala vyhýbať svojmu obrazu v zrkadle, potom začala všetky zrkadlá v jej blízkosti zakrývať, neskôr rozbíjať, nakoniec to zašlo tak ďaleko, že ničila všetko v čom sa videla, okná, televíznu obrazovku a začala si ubližovať, zraňovala sa. Potom sa začala zahaľovať a vyhýbať sa verejnosti,  v  ústave je už tri roky.

Na druhý deň, prišla Veronika na obed v čiapke. Schovala si vlasy, aby zbytočne nedráždila Kláru. Veronika sedela pri stole s Maťkom a Karolom. Maťko jej neustále rozprával, ako by sa chcel naučiť hrať na gitaru a že by chcel vedieť hrať tak, ako vie hrať „Džuriňďa z Dublatanky.“ A Karol jej z druhej strany vysvetľoval technické detaily nového raketoplánu. Keď už toho mala Veronika dosť, tak dva krát zatlieskala rukami a keď tí dvaja zmĺkli, tak povedala, „chlapci, ale ja vám nerozumiem.“ Maťko s Karolom sa pozreli na seba a obaja naraz zvolali, „čomu nerozumieš?“
„Môžem si prisadnúť?“ spýtala sa Klára a už aj odsúvala stoličku vedľa Veroniky.
„Môžeš, ale musíš zaspievať,“ vykríkol Maťko a hneď aj spustil, „skúsime to cez vesmír, džm, džm, džm“
Karol mu dal slabý pohlavok, „prestaň, pľuješ si do polievky.“  Na čo všetci pri stole vybuchli do smiechu.
„Prepáč mi ten včerajšok,“ povedala Klára a stisla Veronike ruku.
„To je v pohode,“  a Veronika stisk opätovala.
„A tú čiapku si môžeš dať dole, neboj, dala som si tabletku, nebudem kričať,“ dodala Klára prekvapenej Veronike.
Veronika si pomaly stiahla čiapku z hlavy a Klára  opatrne vsunula ruku do jej bohatej čiernej hrivy.
„Bože, tie sú krásne a ako chladia na ruke,“  Klára chvíľu hladila Veroniku po vlasoch a potom sa jej spýtala, „že ťa môžem česať, mňa voľakedy moja mama česávala, že môžem.“
„Samo, že ma môžeš česať,“  a Veronika sa usmiala na Kláru.

Pokračovanie ….

Ona

01.08.2016

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón. Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila. Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť viac »

Cestopis: Zimbabwe

08.04.2014

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval, ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

UKRAINE-POLAND/PRESIDENTS

Porošenko a Duda rokovali o histórii, varovali pred tlakom Ruska

13.12.2017 22:54

Zosúladiť rozdielne názory na priebeh a odkaz druhej svetovej vojny sa v Charkove pokúsili ukrajinský prezident Petro Porošenko a jeho poľský partner Andrzej Duda.

trump

Trumpa obvinila z obťažovania aj manželka slávneho hokejistu

13.12.2017 22:14

Trump mal manželku Luca Robitailleho obťažovať vo výťahu. Údajne bol agresívny a presviedčal ju, že má oveľa viac peňazí ako jej manžel.

veľká británia, eú, brexit, eurofondy

Britský parlament si vybojoval právo vetovať brexit

13.12.2017 21:31

Prijatá novelizácia znamená, že britský parlament môže - zatiaľ čisto hypoteticky - zablokovať aj samotný brexit.

Študentská osobnosť Slovenska

Víťaz súťaže Študentská osobnosť Slovenska skúma slabiny v nových šifrách

13.12.2017 20:00

To, že aj medzi mladými ľuďmi možno nájsť talenty, potvrdilo vyhodnotenie projektu Študentská osobnosť Slovenska za akademický rok 2016/2017.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 44428x
Priemerná čítanosť článkov: 1433x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy