Založ si blog

Rozprávka o škriatkovi z podlahy

V dome, kde teraz bývam, máme drevenú podlahu, úplne obyčajnú, staré drevené dosky, pekne vybrúsené a nalakované. Drevo má krásnu kresbu, takže sa vždy nájde nejaké pekné miesto, ktoré zaujme na pohľad.  Raz som v jednom kúte našiel v  dreve vykresleného  škriatka, vyzeral ako živý, tak som sa mu prihovoril  a tým to pre mňa skončilo. Lenže ….

…lenže večer, keď som sedel za počítačom, izba bola osvetlená len svetlom z monitora, zrazu niekto na mňa zakričí s pod stola, „hej ty tam, čo to robíš???“ a ešte ma aj potiahne za nohavicu.  Doslova som vystrelil zo stoličky, čo som sa zľakol, keď opäť niekto zakričal, „chceš ma zabiť?! Si sa zbláznil?! Čo tu kopeš nohami.“
Zasvietil som lampu a pod stolom bol on, ten malý škriatok z dreva. Vysoký bol asi tak dvadsať päť – tridsať centimetrov, vysoká kapucňa na hlave a oblečený bol presne tak, ako len bývajú škriatkovia oblečení. Stál opretý o nohu stoličky a pozeral sa na mňa veľkými očami.
„No čo na mňa pozeráš, nevieš pozdraviť a ospravedlniť sa? Veď si ma skoro zabil!“ Zahučal na mňa ten krpáň.
„A ty si kto a odkiaľ si sa tu zobral?“ povedal som prekvapene.
„Jak že kto som, sa nepamätáš? Veď som bol tam v tej doske a ty si ma našiel a prihovoril si sa mi a tým si ma odklial a oživil. A teraz hovor ty. Kto si, čo si, odkiaľ si, no vrav, lebo sa naštvem.“
Naozaj som sa musel schuti zasmiať nad tým, ako sa mi ten malý škriatok vyhrážal.  Ešte som nestihol ani nič povedať, keď sa vyškriabal po nohe na stoličku, vyskočil na operadlo a šup, už aj stál pred počítačom. Ukázal na monitor rukou, pozrel sa na mňa a hlasno sa spýtal, „to je čo?“
Všetko som mu vysvetľoval, teda snažil som sa, ale skúste vysvetliť škriatkovi, ktorý bol posledných viac, ako sto rokov zakliaty v dreve, niečo o počítačoch, alebo inej modernej technike. Keď som konečne prišiel na spôsob, ako mu to vysvetliť, aby to pochopil, skočil mi do reči, „hladný som a aj smädný, daj mi jesť a piť.“
„Aké  daj, snáď prosím si, nie?“ povedal som kľudne.
„Môj dedo neprosil, môj otec neprosil, tak ani ja nebudem prosiť, si ma našiel a oživil, tak sa teraz o mňa staraj, som hladný a smädný,“ odvrkol škriatok.
Aké prosím, také vráť a vytiahol som si z chladničky jedno pivo, vyvalil som sa na posteľ a hlasno som si z neho usrkával. Škriatok začal na mňa kričať, že je hladný a aby som sa o neho postaral, ale stále som nepočul prosím, tak som ho ignoroval. Tak začal skákať po klávesnici, načo som ja kopol do stola, škriatok spadol a takto sa to zopakovalo zo tri krát, keď škriatok zostal sedieť na hrane stola, začal sa vŕtať v nose a ticho povedal, „ale ja som naozaj hladný a smädný, dal by si mi najesť a napiť, ……ím,“ ale to „ím“ povedal úplne ticho a rýchlo.
„Nerozumel som poriadne, mohol by si to zopakovať?“
„Že som hladný a smädný …..“
„Toto som rozumel,“ skočil som škriatkovi do reči, „ale to na konci som nerozumel, môžeš to zopakovať ešte raz, prosím?“
„…..a či by si mi dal najesť a napiť …..ím.“
„Hlasnejšie a pomalšie prosím, opäť som nič nerozumel“ podotkol som na jeho opäť rýchle a tiché zakončenie vety.
V tom ale škriatok prudko vyskočil a začal na mňa kričať, „už som to povedal dva krát, ja sa tu nebudem viac krát opakovať, ja nemôžem za to, že si hluchý a poriadne nepočuješ, som hladný!“
Rozohnal som sa nohou, ale nekopol som do stola, zabrzdil som tesne pred stolom. Škriatok podskočil, lebo čakal ranu a keď nič, tak schmatol svoju kapucňu, hodil ju prudko o zem a opäť začal kričať, „ si spokojný, PROSÍM? Som hladný a smädný, dal by si mi najesť, PROSÍM?“
„Samozrejme, že ti dám najesť a aj napiť a urobím to s radosťou, keď si tak pekne poprosil“ a do malej misky som mu nabral zemiakovej kaše s hríbovou omáčkou a do druhej misky som mu nalial pivo. Začal pažravo hltať, tak som ho upozornil, že mi zabudol poďakovať a on mi s plnými ústami povedal, že „môj dedo neďakoval, môj otec neďakoval a ani ja nebudem“ a znovu hlavu zaboril do misky s kašou. Tak som mu zobral misky a on taký špinavý od jedla, zahromžil niečo, potom sa mi pohrozil päsťami, zlostne si dupol nohou, ale nakoniec aj tak povedal, „ďakujem, si spokojný? Ďakujem, PROSÍM!“ To posledné zareval s celého hrdla. Len čo sa najedol, zvalil sa na zem a zaspal.
Ráno mi len zazvonil budík a ten škriatok sa mi vyšplhal na posteľ a už vrieskal, „počul si to, počul si to, čo to bolo, čo to bolo.“ Bolo na ňom vidieť strach, tak som len tak prehodil, „veď sa neboj, to bol len budík.“
„Kto sa bojí, kto sa bojí,“ rozdrapoval sa, koľko mu len sily stačili, potom sa tak naširoko postavil a zakričal na celú izbu, „je tu niekto, kto sa bojí?“
Vstal som z postele a paplón som zvalil na neho, „je tu tma, nič nevidím, dusím sa, dusím sa,“ kričal škriatok s pod paplóna. Nadvihol som paplón a so smiechom na perách som sa ho spýtal, „veď si vravel, že sa nebojíš.“
„Ja som len žartoval,“ povedal škriatok a snažil sa zaujať pózu, akože nič, tak som ho opäť prikryl paplónom a odišiel som do kúpeľne. Práve som si umýval zuby, keď sa dovalil ako veľká voda, niečo rozprával, pozrel sa na mňa, na chvíľu zmĺkol a potom spustil, „ty máš bielu penu okolo úst! Si chorý, alebo ťa pohrýzla besná líška? Čo to robíš s tou paličkou, prečo ju ješ, je to dobré?“
Neodpovedal som mu, opláchol som sa vodou, natrel som sa penou na holenie a začal som sa holiť. Ten krpec stále niečo mlel a keď som skončil s holením, tak prekvapene povedal, „toto som ešte nikdy nevidel a ani som o tom nepočul, takže to asi nevidel ani môj dedo a ani môj otec, ale ja, ja som to videl“ a hrdo sa oprel o stenu.
„Čo je to práca,“ spýtal sa ma, keď som mu povedal, že idem do práce a musím ho nechať doma samotného a že prídem až večer. Na otázku som mu odpovedal, že mu to vysvetlím večer, zatvoril som ho v izbe a nasadol som na bicykel. Po asi tak piatich minútach jazdy zrazu cítim, že ma niekto drží za prilbu a v tom mi ten krpec zareve rovno do ucha, „toto sa mi páči, rýchlejšie, rýchlejšie, nezastavuj!!!“
„Ako si sa sem dostal, veď som ťa nechal v izbe,“ opýtal som sa ho.
„Veď som predsa škriatok,“  zasmial sa a brnkol mi rukou po nose.
Práve sme prechádzali cez takú tichú štvrť s krásnym parčíkom, keď mi škriatok zakričal do ucha, „zastav, zastav!“ Keď som zastavil, tak vetril, ako pes, „cítiš to, cítiš to?“
„Nič necítim,“ povedal som, ale škriatok nereagoval, zoskočil na zem a rozbehol sa do parku. Keď zmizol a nevracal sa ani po dlhšej dobe, len som zakričal tým smerom, že keď pôjdem z práce, tak sa pre neho zastavím.

Po práci som sa tam zastavil a vykrikoval som na toho škriatka, neviem koľko som tam stál, ale už som bol rozhodnutý, že pôjdem domov, keď zrazu škriatok na mňa zavolal, „hej.“  Otáčal som sa na všetky strany, ale nikde som ho nevidel.
„Hej, si slepý, kam pozeráš.“
Pozriem nad seba a škriatok sedí na konári a smeje sa na mňa.
„Chytaj ma“ zvrieskol a už aj letel dole. Len som ho chytil a on zvrieskol ešte raz „a teraz ju!“ A z konára letel ďalší škriatok, vlastne ona, vyzerala presne ako on, len mala sukňu.
„To je Sirínia, bude so mnou bývať, sme sa zasnúbili“ povedal škriatok hrdo, Sirínia sa jemne uklonila, spravila krok dopredu a povedala, „ahoj.“
Aj som chcel namietať, že kde budú spolu bývať, ale Sirínia ma tým svojím pohľadom odzbrojila.
„Ako si ju našiel, ako si vedel, že tu bude,“ spýtal som sa prekvapený škriatka.
„Každá poriadna žena má voňať mužovi do ďaleka, musí ju byť cítiť, ako koňa a Sirínia je teda poriadna žena“ a škriatok si pritiahol k sebe Siríniu za pás.
Večer sme sa dlho rozprávali a vlastne až od Sirínie som sa dozvedel, že ten škriatok sa volá Sorónio. Spýtal som sa ho, že čo znamená jeho meno, alebo aký má význam, Sorónio sa na mňa začudovane pozrel a spustil, „môj dedo bol Sorónio, môj otec bol Sorónio, dedo môjho deda bol Sorónio a všetci jeho bratia sa volali Sorónio, vlastne ja si ani nepamätám, že by sa niekto volal inak, ako Sorónio.“
Sirínia mu skočila do rečí, „vieš, u nás sa všetky ženy volajú Sirínia a všetci muži Sorónio.“
„A ako sa potom poznáte, keď sa všetci voláte rovnako?“ spýtal som sa so záujmom.
„Akože ako sa poznáme, to je čo za blbosť?“ rozohnil sa Sorónio, „veď keď poviem dedo Sorónio, tak všetci vedia, že myslím deda Sorónia a keď poviem tretí najstarší brat Sorónio, tak všetci vedia, že myslím tretieho najstaršieho brata Sorónia!“
„A čo keď povie niekto iný, cudzí, že dedo Sorónio, aj vtedy vieš o koho ide?“ pýtal som sa ďalej.
„Aký cudzí, ak sa niekto volá Sorónio, tak nemôže byť cudzí,“ zvolal Sorónio so smiechom.

Keď som na druhý deň po práci otvoril dvere na izbe, zostal som tam zhrozený stáť. Všade bol neporiadok, lampa zo stolíka zhodená, veci na policiach poprevracané, vankúš roztrhnutý, podlaha bola akoby rozsekaná a pokrytá pilinami.
„Toto má čo znamenať!“ skríkol som hneď vo dverách, „čo ste tu robili!“
Sirínia  len skríkla, „júj ja sa hanbím“ a utekala sa skryť pod posteľ.
„Prepáč za ten neporiadok, ale trošku sme sa bláznili,“ úplne kľudne dodal Sorónio a ďalej sa vyvaľoval na koberci.
„To je pekné, že ste sa bláznili, ale narobili ste tu neporiadok, tak  si to teraz po sebe aj pekne upracte. No načo čakáš, vstaň a začni upratovať,“ povedal som až prekvapujúco kľudne. A Sorónio si len prehodil nohu cez nohu, založil si ruky za hlavu a s kľudom dodal, „môj dedo neupratoval, môj otec neupratoval a ani ja nebudem upratovať.“
Zdvihol som ho zo zeme a ešte veľmi jemne som ho šľahol na posteľ a nakričal som na neho, že mne je jedno čo robil, alebo nerobil  jeho dedo a otec, ale teraz bude robiť to, čo mu poviem ja a ak sa mu nepáči, môže sa vrátiť naspäť do drevenej podlahy. Musel som sa ho veľmi dotknúť, lebo bez slova vstal a začal upratovať. Sirínia mu chcela pomôcť, ale poslal ju späť, lebo on sa vraj o seba dokáže postarať.  Samozrejme, že sa Sirínia nevrátila pod posteľ, ale pomáhala mu upratovať a ani ja som sa nedokázal len tak pozerať na nich, tak som im pomohol tiež. Keď sme izbu spoločnými silami upratali, zohol som sa k Soróniovi a pýtam sa ho, „no čo, všetko dobré?“
On mi vyskočil na ruku, vyškriabal sa na rameno a ticho mi povedal do ucha, „ale už nekrič takto na mňa, ako si mám pred ňou budovať autoritu, keď ty takto na mňa kričíš?“
Usmial som sa, „môj dedo kričal, môj otec kričal, tak aj ja kričím.“
Sorónio sklonil hlavu a zliezol naspäť dole, sadol si  a svoju kapucňu šľahol o zem. Sirínia si ku nemu prisadla, ale on ju odstrkoval, lenže po chvíľke sa objali a potom spoločne pozerali do zeme.
V ten večer sa mi zaspávalo sladko, lebo Sorónio sa cítil urazený a tak bol ticho.  O tretej ráno ma zobudilo svetlo mojej nočnej lampy, Sorónio sedel na stolíku a hľadel na mňa, „počuj, chcem sa ťa len spýtať, prdíme aj vtedy, keď spíme?“
„Čo?“  spýtal som sa prekvapene.
„No že či prdíme aj počas spánku.“ Spýtal sa Sorónio opäť.
„Hej, samozrejme, že prdíme počas spánku,“ povedal som rozospano, na čo škriatok zoskočil na zem a víťazoslávne zvolal na Siríniu, „vidíš, hovoril som ti, že som už spal, takže si to nepamätám!“
„Zavri hubu Sorónio, sú tri hodiny ráno“ zavrčal som namrzene, zhasol som lampu a hlavu som si prikryl paplónom.
Na druhý deň po práci som tým dvom vážne povedal, že takto ďalej to už nepôjde, lebo so kvôli ním poriadne nemôžem ani vyspať, vždy je v izbe neporiadok a že by som bol potešený, keby sa odomňa niekam odsťahovali.
Sorónio mlčal a hľadel do zeme, keď v tom Sirínia ticho prehovorila, „a čo keby si nás zaviezol do lesa, veď my sme lesní škriatkovia, možno tam nájdeme aj iných škriatkov.“
A tak v sobotu ráno som tých dvoch naložil do svojej veľkej tašky a nasadli sme na vlak smer juh. Aj napriek tomu, že som tých dvoch upozornil, aby boli ticho, tak sa mi klbčili a hádali v tej taške, že som musel okolo sediacim hovoriť, že tam mám mačence.  Keď sme už vypadli z mesta, vlak sa trošku vyprázdnil a  zostal som v kupé sám, prisadla si ku mne stará pani, ale taká  naozaj stará pani, v ruke zvierala francúzsku barlu, mala také starodávne okuliare, na hlave vyblednutý klobúčik, držala sa za hruď a ťažko dýchala.
Tí dvaja škriatkovia sa opäť hádali a bili, tak som otvoril tašku, hlavu som pichol až do nej a rázne som om dohovoril.
„To ona, čo ja, to on,“ len zapišťali na seba navzájom a už bol opäť oheň na streche.
„Čo to tam máte, s kým sa to rozprávate?“ Spýtala sa ma tá stará pani a tak neurčito sa usmievala.
„Mám tu mačiatka, veziem ich známemu na vidiek“ a strčil som ruku do tašku a ukázal na tých dvoch prstom, čo bolo znamenie, aby začali mňaukať. Lenže Sorónia to zjavne otravovalo a tak začal mňaukať spôsobom, ako keby zavýjal.
„Mňauuuuúúú, mňauuuuúúúú.“
Prísno som sa pozrel na neho, on ešte dva krát krátko povedal mňau, mňau a potom tak ticho, ledva počuteľne zaševelil, „môj dedo nemňaukal, môj otec nemňaukal, tak ani ja nebudem. Mačiatko je unavené a ide spať“ a stiahol si kapucňu na oči.
„Aj ja som raz takto cestovala s mačiatkom k mojej tete“ povedala stará pani, „ale to už bolo dávno, to som bola malá, mala som len desať rokov.“ Stará pani sa zrazu poobzerala okolo seba a nahla sa ku mne, aby nás nikto nepočul, aj napriek tomu, že sme boli v kupé len my dvaja.
„Vy mi to asi neuveríte, veď nakoniec, nikto mi to neverí, dcéra mi o tom zakázala rozprávať a vyhráža sa mi, že ak s tým neprestanem, tak ma strčí do blázinca. Ale keď som bola malé dievča, tak som mala škriatka. Takého malého, vlastne to bola ona, našla som ju v našom drevenom plote, prihovorila som sa jej a ona mi vyskočila na ruku.  Mala som ju tri roky, ale potom som sa dozvedela z jednej knihy, že na severe v lesoch žijú taký škriatkovia, tak  som sa tam vybrala, to bolo vtedy, keď som akože cestovala s tým mačiatkom,“ stará pani si schovala ústa do dlane a zachichotala sa, „a naozaj som ich tam našla, bolo ich stráááášne veľa, všetci boli rovnakí a aj sa všetci rovnako volali .“
„A vyzerali, ako ja?!“ zvrieskol Sorónio a už aj pozeral na starú pani z tašky, ani som nestihol zareagovať. Sirínia sa tiež vystrčila a obaja hľadeli na starú pani.
Stará pani sedela bez pohybu, neveriacky a nechápavo pozerala na tých dvoch  škriatkov vykúkajúcich z mojej tašky. Potom si jednou rukou zakryla ústa a druhú ruku natiahla k tým dvom.
„Čo zabudla hovoriť?“ povedal prekvapene Sorónio a pozrel na mňa, ale Sirínia ho štuchla, niečo mu povedala a potom vyliezla z tašky a podišla k ruke starej panej. Vysadla si na jej dlaň a stará pani si ju pritiahla bližšie k tvári. Po lícach jej tiekli slzy, pery sa jej chveli a tíško sa spýtala, „Sirínia?“
„Áno Sirínia a on je Sorónio,“ povedala Sirínia ticho.
„Bože môj, bože môj“ tíško zastonala stará pani a Siríniu si opatrne pritlačila ku sebe a objala ju.
„Už som sama sebe prestávala veriť, že sa to naozaj stalo, že som to prežila, že som Siríniu naozaj videla a teraz,“ stará pani zatvorila oči, Siríniu si stále túlila k sebe a začala spievať pesničku, mne neznámim jazykom. Sorónio na mňa prekvapene pozrel a potom začal spievať s ňou. Pridala sa aj Sirínia a keď dospievali,  stará pani si povzdychla, „už som myslela, že som ju zabudla.“
„A pamätáš sa, kde si vtedy zaniesla tú tvoju Siríniu?“ Spýtala sa Sirínia zvedavo.
„Áno pamätám, pravdaže sa pamätám“ povedala stará pani, utrela si slzy a pokračovala, „to sa ale musíte vrátiť do mesta, presadnúť na iný vlak a vystúpiť na stanici uprostred lesa. Potom počkáte do večera  oni si vás určite nájdu.“
„Ďakujem, ďakujem,“ zašepkala Sirínia, opäť objala starú pani okolo krku a pobozkala ju na líce.
„Tú moju Siríniu spoznáš podľa toho,“ pokračovala stará pani, „ že jej chýba ľavé vrecko na sukni, darovala mi ho, keď sme sa lúčili, ale už si určite dávno prišila druhé. Ja som to jej vrecko, jedinú pamiatku, stratila, keď sme sa sťahovali z toho domu,“
Sirínia podišla ku mne a ukázala mi rukou, že sa mám zohnúť, „môžeš mi odtrhnúť toto vrecko?“ Keď som jej ho odtrhol, podala ho starej panej, „to je pre teba.“
Stará pani zobrala to vrecko, ten malý kúsoček látky do ruky, vreckovkou si zakryla tvár a rozplakala sa.
„Niekto ide po chodbe, rýchlo sa schovajte,“ zvolal som na tých dvoch a pomohol som im do tašky. Na našom kupé sa otvorili dvere a vstúpil starší pán a mladá žena.
„Mami, konečne sme ťa našli,“ povedal ustarostene starší pán, „si v poriadku, toto nám nemôžeš robiť.“
„Babi, veď som sa ťa pýtala, či potrebuješ pomôcť,“ zaštebotala mladá žena a prisadla si k starej panej. „Neotravovala vás? Viete, lebo už trošku stráca orientáciu a aj zabúda a rozpráva z cesty, ako teraz. Odišla len na toaletu hneď vedľa nášho kupé a našli sme ju tu, vo vedľajšom vagóne.“
„Vaša stará matka je veľmi príjemný spoločník, bolo mi potešením  spoznať ju a zhovárať sa s ňou,“ odpovedal som.
„Potešenie je aj na mojej strane,“ dodala stará pani a zhlboka sa rozosmiala.
„Babi si v poriadku, je ti dobre?“ spýtala sa mladá žena.
„Už dávno mi nebolo tak dobre,“ cez smiech povedala stará pani a spiklenecky na mňa žmurkla.
Keď odchádzali stará pani mi podala ruku, rozlúčila sa so mnou a potom nahlas zvolala do kupé, „zbohom, zbohom a pozdravujte tam, zbohom a ďakujem!“
„Babi, naozaj si v poriadku?“ Spýtala sa mladá žena a nechápavo sa pozerala do prázdneho kupé a na mňa.
„Poď moja, poď, ty by si to aj tak nepochopila,“ povedala stará pani a zobrala mladú ženu pod pazuchu a ťahala ju preč.

Na prvej stanici som prestúpil na opačný smer a v meste som nastúpil do vlaku, ktorým by sme sa mali doviezť až do lesa škriatkov, podľa starej panej.
A naozaj, asi po hodine cesty sme zastali uprostred lesa na malej stanici, kde nebola ani čakáreň. Vlak odišiel, nikde nikoho, tak som si tých dvoch vyložil na plecia. Slnko zašlo a začalo sa stmievať. Sorónio vrieskal na plné hrdlo, „héj, je to niekto? Halóóóó!“ Keď sa úplne zotmelo, tak Sirínia zoskočila na zem a rýchlo ako veverička vyliezla na strom.
„Sirínia, Sirínia, kde si? Nevidím ťa,  Sirínia!“ Kričal Sorónio.
„Však choď za ňou, možno potrebuje tvoju pomoc,“ povedal som a ponúkol som Soróniovi ruku, aby som ho zložil na zem.
„Nié, to nebude potrebné, Sirínia si poradí aj sama,“ odvrkol Sorónio a silno sa ma chytil za ucho.
„Necháš v tom Siríniu samú? Ty si teda ale frajer, frajer Sorónio, čo sa bojí tmy,“ a nahlas som sa rozosmial.
„Tichšie, tichšie, nikdy nevieš, kto ťa môže počuť a nočný les je plný nepriateľov a potom, ja nie som žiadny bojko, ja len istím Siríniu zo zadu. Niekto predsa musí byť v zálohe,“ povedal Sorónio a ešte silnejšie sa ma chytil za ucho.
„Áu, neťahaj na tak za ucho, chceš mi ho odtrhnúť?“ zvrieskol som na Sorónia.
„Chytáááááááj mááááááá,“ ozvala sa Sirínia niekde nado mnou.
Zostal som nehybne stáť a v tom som ucítil, ako mi Sirínia dopadla na krk zo zadu a zošmykla sa mi pod košeľu. Musel som si rozopnúť košeľu, aby som Siríniu dostal von.
„Blué, fúj, blué, to je nechutné,“ prskala Sirínia a utierala si tvár, „ty si spotený a chutíš a smrdíš, ako dedové fusakle.“
„Sirínia, ty si ho bozkávala?“ zapišťal Sorónio.
„Ti šibe?“  odvrkla Sirínia,  „tam musíme ísť“ povedala a ukázala rukou do ľava.
Po asi pätnástich minútach chôdze Sirínia zavelila, „zastav! Vidíš ich?“
„Nevidím nič.“
„Počuješ ich?“
„Ani nepočujem,“ odpovedal som opäť.
„Ach vy ľudia,“ vzdychla si Sirínia a silno zapískala.
„Našli sme ich, našli sme ich,“ zavrieskal Sorónio, „halóóóó, tu sme, tu sméééé!“
Zrazu som počul len také šušťanie a zo stromov začali padať listy. Veľa listov, tisíce, že som bol za chvíľu zapadaný až po hruď. Keď listy prestali padať, nočnú oblohu zaplavili milióny hviezd, bolo to asi tým, že škriatkovia otrhali všetky listy zo stromov a tak svetlo hviezd presvitalo cez stromy až na zem. Ale mýlil som sa. Hviezdy sa začali hýbať, lebo to neboli hviezdy, ale malé ohne, ktoré držali škriatkovia v rukách. Začali sa približovať, bolo ich toľko, že zrazu bolo vidno, skoro ako vo dne.
„Kto si votrelec a čo tu chceš?!“ spýtal sa jeden z nich chrapľavým hlasom, mal dlhú bielu bradu a ukazoval na mňa palicou.
„Prišiel som sem, lebo…..“ začal som rozprávať, ale nedokončil som, lebo ten malý starý škriatok mi skočil do reči, „teba som sa nepýtal, ty smraďoch, ty mlč! Ty,“ a ukázal na Sorónia, „ty hovor, votrelec.“
„Aký že som ja votrelec, veď ja som Sorónio, syn otca Sorónia a deda Sorónia a matky  Sirínie a babky Sirínie!“ zvolal Sorónio na plné hrdlo. „Veď ja som jeden z vás, nevidíte?“ a Sorónio zoskočil z môjho ramena do hŕby lístia. Tam sa začal predvádzať, ukazoval sa im z každej strany, „vidíte? Vidíte? Veď vám hovorím, že som jeden z vás.“
„To, že si Sorónio, ešte neznamená, že si jeden z nás, Sorónio sa tu voláme všetci,“ pokračoval starý bradatý škriatok, „dokáž, že si skutočne jeden z nás!“
„Ako ti to ešte mám dokázať, čo nevidíš tú podobnosť?“ a Sorónio priskočil k tomu starému a bradatému škriatkovi, ale hneď pribehlo niekoľko škriatkov na ochranu toho starého a bradatého škriatka. Obkľúčili Sorónia a Sorónio si hneď ľahol na chrbát, začal mávať rukami a zvolal, „kľud, kľud priatelia, veď ja som len chcel, aby si ma lepšie obzrel, nič sa nedeje, žiadne nebezpečenstvo.“
Sirínia, ktorá to všetko doteraz len sledovala, zoskočila do lístia, odsotila škriatkov okolo Sorónia, podala mu ruku a pomohla mu vstať.
„Takto vítate návrat svojho strateného syna a stratenej dcéry?“ Skríkla Sirínia na starého a bradatého škriatka.
Starý a bradatý škriatok sa rozosmial a roztiahol ruky na privítanie, „Sorónio bojazlivý a Sirínia odvážna. Tvoj dedo bol bojazlivý, tvoj otec bol bojazlivý a aj ty si bojazlivý a ty si presne taká istá, aká bola tvoja stará mama a tvoja mama, odvážna. Poďte sem, nech vás objímem.“

Potom sa dlho objímali a vítali a rozprávali. Rozprávali sa o všetkom, mňa spovedali tiež, ale keď im Sirínia vysvetlila, že som neprišiel, ako nepriateľ, ale ako priateľ, tak ma ešte aj pohostili. Zrazu ku mne pristúpil Sorónio, ten starý a bradatý škriatok a povedal mi, že za pol hodiny mi ide posledný vlak, tak by som si mal švihnúť, ak ho chcem stihnúť. Rýchlo som sa rozlúčil, ale Sirínia mi ešte vyskočila na plece, objala ma okolo krku, zaďakovala mi a pobozkala ma na líce. Ja som ju pobozkal na ruku a zaželal som im obom veľa šťastia. Otočil som sa a vykročil som smerom ku stanici, keď som začul za sebou šomrať Sorónia, „Sirínia, nezdá sa mi to normálne, aby si bozkávala na verejnosti iných mužov……….“

Vlak som stihol len tak, tak. Usadil som sa a pozeral von z okna. Oproti mne sedela mladá rodinka s malými deťmi. Deti tiež pozerali von z okna a vískali nad tým, koľko hviezd presvitá cez koruny stromov.
„Aha, tá hviezda sa pohla a aj hentá, aha pozri,“ kričali deti jedno cez druhé, ich rodičia sa len usmievali a snažili sa deti upokojiť, „že to sa vám len zdá, hviezdy sa predsa nehýbu.“
Aj ja som sa usmieval, lebo som vedel, že tie deti majú pravdu a nie všetky hviezdy v korunách stromov, sú naozaj hviezdy. Veď deti vidia to, čo my dospelí prehliadame a nevidíme a čo nevidíme, predsa neexistuje.

Ona

01.08.2016

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón. Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila. Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť viac »

Cestopis: Zimbabwe

08.04.2014

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval, ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

rakka, syria

Vojna v Sýrii je podľa Asadovej poradkyne takmer na konci

18.08.2017 15:33

Sýrska vláda v krajine podľa nej nebude tolerovať armády, ktoré sú podľa nej "nelegitímne", to znamená americkú aj tureckú.

Hnedé či biele, malé či veľké vajce

Hotely naservírovali hosťom 570 kg vajec s pesticídom

18.08.2017 15:05

V štyroch bratislavských hoteloch spotrebovali 570 kilogramov pasterizovanej vaječnej hmoty s obsahom pesticídu fipronil. Dodávateľovi vrátili len 90 kg.

Pavol Hauptvogel

Slovensko potrebuje oživiť potravinárstvo

18.08.2017 14:00

Slovensko čelí zásadným zmenám klímy a musí na ne reagovať, inak jeho poľnohospodárstvo neprežije.

záplavy, povodne, Považská Bystrica

SHMU varuje pred povodňami na severe Slovenska

18.08.2017 13:36

Výstraha prvého stupňa platí od soboty od 18:00 do pondelka do 6:00.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 42882x
Priemerná čítanosť článkov: 1383x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy