Založ si blog

Ivan Semionovič Ľavuškin

“Ahoj, volám sa Ivan Semionovič Ľavuškin, som bývalý profesionálny vojak Sovietskej a neskôr Ruskej armády a  pijem len vtedy, keď mám strach a teraz strach nemám, tak nepijem.”

Takto odpovedal postarší, prešedivelý  muž, ktorý v ruke zvieral celý večer jednu plechovku piva a len decentne si z nej usŕkaval na otázku, prečo nepije. Bola to typická Rusko – Ukrajinská párty, kde všetci pili ako o preteky a už po pol hodine boli totálne opití. Len on sedel, čítal nejaký časopis a nepil.

“Slúžil som v armáde, bol som veliteľom tankovej roty. Odvelili ma do Afganistanu, kde som bol tri a pol roka. Ráno sme odmínovali cestu a keď sme sa večer vracali, bola opäť zamínovaná. Prepadli sme dedinu, z ktorej na nás strieľali, prehľadali každý dom, žiadny chlap, žiadne zbrane, len ženy a deti. Už sme boli na odchode, keď žena, ktorá sedela pred domom, vytiahla spod sukne samopal a zabila mi štyroch chlapov. Rozstrieľali sme ju na kašu. Keď usadol prach, jeden z tých chlapcov, mohol tak sedem, osem rokov, bol vo veku môjho staršieho syna, podišiel k tomu miestu, zobral ten samopal do ruky a namieril ho na nás. Jeden z mojich vojakov  k nemu podišiel a vraví mu, daj mi tú pušku a natiahol ruku a ten chlapec vystrelil. Strelil ho priamo do hlavy. Ešte som stihol zakričať na vojakov aby nestrieľali, ale keď namieril na mňa, nemal som na výber. Vystrelil som a zabil som ho, ale bol som rýchlejší len o zlomok sekundy, ten chlapec tiež stlačil spúšť a jeho guľka ma škrabla tu” a ukazoval na malú jazvu na hlave.
“Im bolo jedno, kto sa im vozí na tankoch po cestách, hlavne že sa nepletie do obchodu s ópiom, ktoré pestovali všetci a všade. Keby sme im dovolili pestovať a predávať ópium, tak sme v Afganistane doteraz, lenže mi sme mali rozkaz ničiť makové plantáže. V jednej dedine sme práve zničili makové políčka, používali sme na to odmínovacie tanky, lebo dedinčania ich vždy zamínovali, ale tam nič nevybuchlo. Muži nám nadávali, ženy plakali, že nebudú mať čo jesť, že sme im zničili úrodu, lenže oni okrem toho maku nepestovali vôbec nič, mali dve tri kozy, alebo ovce a to bolo všetko. Neviem z čoho tam žili. Od nás vždy dostali vrece ovsa alebo pšenice, ale zvyčajne ho potom po nás hádzali, lebo oni od nás, od Rusov, nepriateľov nič neprijmú. Keď sme odišli, tak sme ich cez ďalekohľady pozorovali, ako ten ovos  alebo pšenicu zbierali zo zeme. Keď nás tam vtedy obhadzovali tým ovsom a pšenicou, tak sa k dospelým pridali aj deti, hádzali po nás kamene. Traja, alebo štyria šarvanci boli natlačení v takej úzkej medzere medzi maštaľou a ohradou a obhadzovali nás kamením. Jeden vojak ich vždy zahnal, len náznakom, že sa za nimi rozbehne, oni ušli ale hneď tam pribehli znovu, tak sa za nimi naozaj rozbehol, spravil o krok viac a v tej medzere, kadiaľ pobehovali tie decká, bola mína. Odtrhla mu ľavú nohu nad kolenom. Potom sme to prehľadali a v tej medzere boli ešte ďalšie dve míny.” Zahrešil, odsŕkol si piva a pokračoval ďalej.
“Dostali sme z generálneho štábu rozkaz, že máme zároveň  robiť osvetu.  Dali nám mnoho všelijakých knižôčiek a príručiek, ktoré sme mali rozdávať ľuďom v dedinách, ale hlavne pre deti sme dostali, písanky, ceruzky, farbičky, lopty a hračky.  Reakcie boli rôzne. V takej malej osade sme rozdali veci medzi deti, jedno dievčatko, mohlo mať tak päť, šesť rokov, si zobralo vymalovánku a farbičky a hneď začalo kresliť, ale po chvíľke k nej prišiel jej otec, vytrhol jej tie veci z rúk, hodil ich smerom k nám a niečo jej hovoril. Dievčatko sa rozplakalo a rozbehlo sa za otcom, ktorý išiel do domu, ale on ju zahnal preč, vraj má ísť preč, oni ju už doma nechcú. Keď ju asi tretí krát vyhodil odo dverí, dievčatko pobehlo k nám a s plačom na nás kričala. Pristúpil som k nej, chcel som ju utíšiť, ale ona ma začala biť rukami. Chytil som jej ruky a ona ma začala kopať a strašne pri tom kričala. Na dome sa otvorili dvere a jej otec na ňu zakričal. Ona sa v momente rozbehla domov. On jej niečo povedal a ona zmizla v dome. On tam ešte chvíľu stál a pohŕdavo na nás pozeral. Mal som chuť ho vtedy zabiť. Asi o dva týždne sme tam prišli opäť a opäť sme deckám rozdávali drobnosti. Všimol som si ich. Stáli vo dverách domu, otec a ona. Keď všetky deti odišli, oni sa stratili v dome a tá malá zrazu vybehla z domu a utekala smerom k nám. Pozeral som na dom, čakal som kde je otec, ale jeho nikde. Zazrel som ho za domom, ako spoza rohu pozerá na nás, hneď som vedel koľká bije.  K zemi! Všetci k zemi! Zakričal som na vojakov a dvomi ranami, presne na hlavu, som tú malú zložil k zemi. Ešte sme ani nestihli zaľahnúť a ozval sa výbuch. Tam, kde zostalo ležať to dievčatko, bol teraz polmetrový kráter. Hneď som zvolal, chyťte ho, chyťte jej otca, ale ten hajzeľ, ktorý opásal okolo tela svojej dcéry výbušninu, škrtol zápalnicu a poslal ju za nami,aby si išla zobrať farbičky, ušiel cez zamínované pole do hôr.”
Ivan Semionovič Ľavuškin sa predklonil, oprel sa lakťami o kolená a povedal, “nevieš si predstaviť, ako mi bolo. O pár týždňov sme pri takej malej prestrelke zajali niekoľko ozbrojencov a ja som tam medzi nimi spoznal jeho. Otca toho dievčatka. Skočil som tam na neho a zabil som ho. Zabil som ho holými rukami. Toľko som ho mlátil týmito rukami, až som ho tam umlátil k smrti. Vždy, keď som ho udrel, tak som zakričal, to máš za ňu ty sukyn syn, to je za tú malú ty pes, to je..”
Odmlčal sa,  otočil hlavu na druhú stranu, zťažka vzdychol a cez vzdychy povedal, “vtedy som ho mal zabiť,  sviňu.” Tvár si utrel do rukáva, potiahol nosom, ticho povedal, “prepáč” a potom pokračoval, “mnoho krát sa nám stávalo, že keď sme prišli do dediny, tak všetci dedinčania zmizli do domov a nikto nechcel s nami komunikovať. V jednej dedine sa to tiež stalo, že všetci zaliezli do domov, len pred jedným domom zostala sedieť na invalidnom vozíku stará žena. Pristúpil som k nej, niečo som sa jej spýtal, ale ona sa len usmievala a ukazovala rukou na dom. Pokročila starecká demencia, ona ma vôbec nevnímala, nech som sa pýtal čokoľvek, len sa usmievala a ukazovala na dom. V tom pribehol taký malý chalan a snažil sa babku odtlačiť, ale v tom štrku s ňou ani nepohol. Chcel som mu pomôcť, ale za ruku ma chytil jeden vojak, vraj nechajte tak náčeľník, my mu pomôžeme a dvaja vojaci už aj išli k babke a chlapcovi. Otočil som sa preč, keď som ešte periférne zahliadol, že ten chlapec sa pustil do behu,  chcel som na tých dvoch vojakov rýchlo zakričať, aby s ňou nehýbali, ale neskoro. Výbuch ma vyhodil až na tank, dva dni som videl dvojmo a v ušiach mi pišťalo ešte týždeň.”
Pohodlne sa oprel, preložil si nohu cez nohu a odpil si z piva, “stále sme nosili nejaké lopty so sebou. Ale klasické, čierno – biele futbalové mali vždy najväčší úspech. Keď sme ich rozdali malým chlapcom, tak sa vždy najskôr bili o to, komu bude patriť a až potom hrali futbal. Raz sme prišli do jednej dediny a tam sa traja chlapci naháňali za takou handrovou loptou.  Hneď im niekto vyhodil futbalku a oni si ju začali kopať a volali nás, aby sme si s nimi išli zahrať. Najskôr si ju len tak nakopávali, ale keď jeden z tých chlapcov ukázal zopár naozaj pekných parádičiek, jeden vojak to nevydržal a vybehol za nimi. Chviľku sa tam naháňali za loptou a chlapci potom postavili loptu pred bránu a vyzvali ho, aby kopol jedenástku.  On sa rozbehol a v momente, keď mal kopnúť do lopty sa tí chlapci rozutekali. On si toho všimol, ale už nestihol zabrzdiť a ….” odmlčal sa a schoval si tvár do dlane, “to zbieranie toho, čo z nich zostalo je na tom najhoršie,” dodal a nahlas preglgol.
“O pár týždňov prišiel rozkaz na odchod. A potom, po dvoch mesiacoch to prišlo, šesť týždňov dovolenky. Šesť týždňov len pre seba, pre ženu a mojich synov. Starší mal už deväť a mladší cez tri roky. Žena je z Estónska a žili sme v Talline.  Na stanici ma čakala celá moja rodina. Strašne som sa tešil a keď sa moji synovia rozbehli ku mne, zrazu sa to stalo. Nedokázal som sa ani pohnúť, pred očami som mal tie deti z Afganistanu, pocítil som strach, taký strach, že som sa skoro rozplakal. Strhával som sa pri každom detskom zakričaní, dokonca to zašlo tak ďaleko, že som sa už začal báť aj detského kriku z rádia, alebo televízie. Keď náhodou oproti mne vybehlo nejaké dieťa, tak som si zakrýval tvár  rukami a celý som sa roztriasol. Žena ma musela tíšiť, ako malé dieťa. Zašiel som za doktorom, vyšetrili ma a povedali mi, že mám nejakú postemotívnu traumu, že to je bežný jav u vojakov, ktorí sa vrátia z vojny.  V pokojnom prostredí opadne stres a tak sa emócie derú na povrch, ale aby som bol pokojný, za pár dní, alebo týždňov by sa to malo stratiť. Dali mi nejaké tabletky na upokojenie, lenže ono to nepomáhalo. Aj po dovolenke som mal stále problém, dokonca ma poslali na liečenie, lenže tam ma nadopovali tak liekmi, že som síce nemal strach z detí, ale nedokázal som sa ani sám najesť. Potom sa to už so mnou viezlo, z jednej nemocnice do druhej, dokonca ma raz zavreli aj na psychiatriu. Asi po piatich rokoch ma prepustili z armády. Bola vtedy zo mňa ľudská troska. Stále na liekoch, stačilo, aby sa niektorý zo synov hlasnejšie zasmial a už som sa aj schovával pod stôl v kuchyni. Raz sme boli s manželkou v obchode a cestou domov sme stretli deti z materskej škôlky. Bol som od strachu nalepený na stene domu, spotený, biely, lenže manželka zabudla zobrať lieky so sebou a tak ju vtedy nenapadlo nič iné, len otvorila fľašu vodky, ktorú sme kúpili v obchode a dala mi napiť. Aby si rozumel, ja som vtedy nepil absolútne nič, na tie lieky som mal zakázané piť, ani pivo, ani pohár vína som nesmel. A vodka pomohla. Po pár minútach som sa ukľudnil a mohli sme ísť domov. A nebolo mi ani zle, ako po tých liekoch, ani som nebol malátny, ospalý. Tak som aj napriek ženiným protestom vysadil všetky lieky, do malej fľaštičky som si nalial vodku a keď som dostal záchvat strachu, tak si trošku odpil a ono to prešlo.  Nedokážeš si predstaviť, ako som sa zrazu cítil slobodný. Mohol som chodiť von aj sám, dal som si za pohár vodky a išiel som do mesta. Mohol som ísť pre syna  do školy, mohol som sním ísť na futbal, bola to pre mňa obrovská zmena. Lenže postupom času som si na to tak zvykol, že aj keď som nikam nešiel, tak som si ten pohár vodky dal. Neožieral som sa, ale bez toho ranného pohára vodky som nedokázal existovať.
A potom prijali Estónsko do Európskej únie a starší syn aj s priateľkou odišli do Londýna. Obaja sa chceli zdokonaliť v angličtine, aby ju potom mohli vyučovať. Lenže život je plný prekvapení a už o pár mesiacov mi zavolal syn, že Natália je tehotná, ale že by chceli zostať v Londýne, lebo  obaja získali veľmi dobrú prácu a že či by sme neprišli za nimi, keď sa to narodí a nepomohli im. Mladší syn  už chodil na univerzitu, tak sme privolili. A dobre sme spravili, lebo ono sa to nenarodilo, oni sa narodili, dvojičky, dvaja chlapci.” Zhlboka sa nadýchol, vystrel sa, “to bolo to najlepšie, čo ma mohlo v živote stretnúť. Tí dvaja sú najlepším lekárom, pri nich nemyslím na žiadny problém, pri nich nepotrebujem piť, ani ten ranný pohár vodky, lebo pri nich na to jednoducho nemám čas” a s chuti sa zasmial. Pozrel sa na hodinky, capol sa rukou po čele a vstal, “musím ísť, už je neskoro, sľúbil som tým dvom, že si pôjdeme zajtra ráno zahrať futbal do parku. Veď o ničom inom nerozprávajú, len o futbale. Za chvíľu budú mať štyri, tak ich chcem zobrať na futbal. Už mám aj kúpené lístky, na Fulham, keď im to poviem, tak ani nezaspia. Veď aj tak každé ráno, keď mi naskáču do postele, najskôr ma jeden z nich chytí za nos a spýta sa, dedko spíš? A hneď na to otázka a pôjdeme si dnes zahrať futbal do parku? Ako by sme v tom parku nehrali futbal dva krát denne každý deň”
Vyšiel z izby, obliekol si bundu, zrazu sa otočil a vraví, “pozri sa” a z vnútorného vrecka bundy vytiahol dve malé, poldecové fľaštičky  Jacka Danielsa, “už ich tu nosím viac ako mesiac” a s úsmevom sa rozlúčil.

Ona

01.08.2016

Bola som práve v práci, keď mi zazvonil telefón. Skoro som dostala porážku. Volali mi zo škôlky, že moja Mia sa stratila. Kričala som do telefónu ako zmyslov zbavená, ako sa vám mohla stratiť viac »

Cestopis: Zimbabwe

08.04.2014

Cestovanie sa stalo mojou vášňou. Nie žeby som predtým necestoval, ale začal som cestovať do krajín o ktorých som dovtedy len počúval. Dostanete sa do inej krajiny, spoznáte iných ľudí s viac »

Ako zomrel Stanislav?

22.12.2012

Malá krimi poviedka Johny, teda Anton, ale pre jeho neskutočnú podobu s hercom Johnym Deppom ho všetci volali Johny, práve uzavrel další prípad a náčelníkovi niesol spis. Stretli sa vo dverách. viac »

Emmanuel Macron, práca

Macron podpísal kontroverznú reformu pracovného práva, Francúzi sa búria

22.09.2017 22:06

Francúzsky prezident Emmanuel Macron považuje zmeny v pracovnom práve za hlboké, ale nevyhnutné pre ekonomiku a spoločnosť.

Rizman

Hovorcom roka 2017 je Juraj Rizman z Via Iuris

22.09.2017 21:25

Hovorcami roka 2017 sa v kategóriách štátna správa, komerčný sektor a samospráva stali v minulosti už ocenení hovorcovia Boris Chmel, Tomáš Kráľ a Marek Tettinger.

EÚ, Lýbia, migranti, more

Grécky súd rozhodol, že migrantov, ktorým zamietli azyl, môžu vrátiť do Turecka

22.09.2017 20:28

Rozhodnutie gréckeho Najvyššieho súdu sa týka dvoch Sýrčanov, ktorí nesúhlasili s deportáciou do Turecka po tom, ako im žiadosť o azyl v Grécku zamietli.

snem, Smer

Rozruch medzi straníkmi Smeru v Nitrianskom okrese

22.09.2017 18:38

V regionálnych štruktúrach Smeru je rušno. Z miestnej organizácie v Rišňovciach v okrese Nitra chce odísť 22 straníkov. Krajskí a okresní funkcionári s nimi ešte plánujú rokovať.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 43363x
Priemerná čítanosť článkov: 1399x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy